Nech vojde ten pravý (Let the Right One in): videorecenzia filmu TU

lat-den-ratte-komma-in

A to oprávnene! Európske horory sú síce raritou, periférnym žánrom balansujúcim viac - menej na rozmedziach experimentu, ale v najnovšom filme Tomasa Alfredsona to jednoducho neplatí. Po tom, čo zaň obdržal renomované filmové ceny, sa začal nezadržateľne premietať po všetkých kútoch sveta.

Režisér ním síce prekročil hranice žánru na míle ďaleko, ale po jeho dokončení mu nezabudol ponechať to najdôležitejšie - dušu. Práve vďaka nej sa tak majestátne vyníma nad  plejádou ostatných súčasných hororov, ktoré už dávno nezveľaďujú pravidlá žánru. Skôr sú mu na hanbu a k tomu na obtiaž, ale každému podľa jeho chuti.

Nič zásadné a rozhodujúce ním síce nepriniesol, ale niečo ním predsa len dokázal. Evidentne v ňom vyťažil  z tradície prapodivne „tichých"  ázijských hororov a aby toho nebolo málo, primiešal k nim starú  dobrú receptúru, dnes už osvedčených európskych klasikov spomínaného žánru. Nájdeme tu neodmysliteľný bergmanovský rukopis, premietnutý do množstva kľúčových motívov filmu, nezameniteľné Cronenbergove variácie deformovania ľudského tela, ale aj neopakovateľnú príchuť, pripomínajúcu staré talianske gore horory z konca minulého storočia.

Celý príbeh skôr významovo mlčí, čím nás opodstatnene vťahuje do zvláštnej atmosféry, odohrávajúcej sa na bezvýznamnom štokholmskom sídlisku. Tu stretávame osamoteného Oscara (Kåre Hedebrant) - dvanásťročného chlapca, s výrazom podobným nevinnosti gréckeho Apolóna. Jeho samotu narúša až príchod mladej Eli (Lina Leandersson), podobne opusteného dieťaťa, ako vystrihnutého z Andersenovej rozprávky Dievčatko so zápalkami.  Tá ale na rozdiel od Oscara až taká nevinná nie je. Svojím dionýzovským správaním a konaním pripomína malú neskrotnú beštiu, ktorú poháňa neovládateľná túžba po ľudskej krvi. Uprostred ticho padajúcich snehových vločiek dochádza k niekoľkým, navonok iracionálne bizarným vraždám, ktoré akoby ani nemali bezprostredného spúšťača. Zatiaľčo kryštálovo biely sneh nasiaka krvou, medzi spomínanou dvojicou vzniká nevysvetliteľné priateľské puto, ktoré každou jednou sekundou naberá na nezdolateľnej intenzite.

Ak by niekto očakával explicitne vyjadrené napätie, zostane sklamaný, lebo nič podobné tu gradovať nebude. A v tom je sila filmu, jeho mystické čaro, zaobalené do významovej estetiky násilia a po kvapkách dávkovanej hrôzy tajomných vrážd. Najdôležitejšia je teda jeho nedopovedanosť, aj to, že sa nám bez ostychu neponúka hneď od začiatku,  čím sa pre nás otvára dosiaľ nepreskúmaný priestor na obcovanie s našou vlastnou fantáziou. Nakoľko horory zbožňujem zo všetkých možných strán, neviem si predstaviť, čo môže fungovať viac. O strach a studený pot tu bez tak nejde. Príjemnú zábavu!