Nočná mora z Elm Street /videorecenziu Mareka Vatraľa/

freddy

Po nie príliš vydarených remakoch, ktoré vzkriesili Michaela Myersa z Halloweenu a Jasona Voorheesea z Piatku trinásteho, k nám do kín zavítal posledný, ale zato najobávanejší vyvrheľ horúceho pekla Freddy Krueger.

Jeho meno, podobne ako jeden z najklasickejších hororov všetkých čias Nočná mora z Elm Street (A Nightmare on Elm Street) režiséra Wesa Cravena, sa stalo synonymom najväčších filmových záporakov. Kto by si nespomínal na jeho nechutne obhorenú tvár, pripomínajúcu najstrašnejší nočný prízrak. Na jeho červenočierny sveter, čierny klobúk, a samozrejme, na jeho vražedné nožnicovo ruké prsty. Freddy Krueger sa svojím atypickým zjavom naozaj ponášal na dôvernú, priam stelesnenú kópiu hrôzostrašnej nočnej mory. Stala sa z neho klasika, popkultúrna ikona, čítanka, učebnicový príklad... Svojím beštiálnym vyčíňaním napáchal toľko škôd, že by si kľudne zaslúžil Nobelovu cenu za zlo. A ak by ju mohli udeliť hneď dva krát, tá druhá by putovala rovno režisérovi - Samuelovi Bayerovi - autorovi najkatastrofálnejšieho remaku poslednej dekády. A aby toho nebolo málo, aj po hlave by mu ňou mohli dať, aby už, preboha, nikdy viac nesadol na režijnú stoličku. Ale už teraz viem, že sa jednoducho mýlim, že opäť nakrúca, a teraz sa zasmejte, áno, pokračovanie najväčšej filmovej kalamity na poli žánru strachu a hrôzy. Všetko jedno. Radšej robím, že nevnímam, nepočujem a nevidím.

Remake  Nočnej mory z Elm Street je polotovar, nedorozumenie odeté nevkusom najvyššieho kalibru a zlyháva na celej čiare. Freddy (Jackie Earle Haley) už pravdaže dávno nie je Freddym, ale komickým strašiakom, pripomínajúcim vyradený inventár kdesi uprostred neúrodných plantáži. Ani pes by tam naň nezaštekal, nie to aby sa ho ľakal človek. Dokonca ani jeho povestná tvár, ktorá kedysi traumatizovala nie jedno dieťa, už nie je to, čo bývala. Nie som si istý, ale ak by ju poliali záchodovou  kyselinou, možnože by to fungovalo viac, ktovie.

Spolu s hlavnou postavou v tom filme nefunguje dokopy nič. Celé sa to spočiatku síce hrá ako originálny prequel, ale napokon sa to aj tak stráca v dôverne známych scénach prepisu pôvodnej verzie z roku 1984. Tváriace sa napätie tu figuruje len ako niečo druhotné, samoúčelne a zdržanlivé. Postupne budované napätie, ak to tak vôbec môžeme nazvať, sa od samého začiatku márne spolieha na osvedčené oldschoolové postupy z hororov z prelomu sedemdesiatych a osemdesiatych rokov minulého storočia.  Scény snažiace diváka ľakať si preto ľahko lámu väzy na neústupných mantineloch žánru. Sú nepoužiteľné a bez efektu. Všadeprítomné klišé zapácha zo všetkých strán a to, čo sa celý čas tvárilo ako atmosféra, sa pomaly ale isto začalo podobať na žumpu splachujúcu samu seba. Staré je občas vždy len staré a múr hlavou neprerazím, viem.

„Raz dva, Freddy ide, tri štyri, už sa blíži, päť šesť, ide ťa zjesť, sedem osem stáť, kríž daj v päsť." Ale jedno je viac než isté - mytológia by sa naozaj nemala prepisovať.