The Road (Cesta) VIDEORECENZIA Mareka Vatraľa

cesta

Sálal z nej taký chlad, že aj prvé lúče tohtoročnej jari mali čo robiť, aby ma celý ten príbeh priveľmi nevťahoval do epicentra post apokalyptického chladu polorozpadnutého sveta. Ale márne som sa bránil a zatínal päste. Jej dej bol neústupný ako prichádzajúca noc pohlcujúca každý milimeter slnečného svetla. Každou stranou som prežíval neodvratne mrazivý pocit chladu a krutosti existencie človeka, balansujúceho na pomedzí života a smrti. Priznám sa, že v určitých momentoch som si nevedel dosť dobre predstaviť, preniesť všetku tu tiaž na filmové plátno, ale čosi vo vnútri mi intuitívne našepkávalo, že príbehy podobné týmto, si netrúfne sfilmovať len tak hoc kto. A tak aj bolo.

Filmová adaptácia spomínaného románu je solídnou ukážkou remeselnej zručnosti nie príliš známeho režiséra Johna Hillcoata, ktorý ju zaiste prijal ako svoju tvorivo životnú výzvu.

Kolorit filmu Cesta (The Road) je podobne ako samotná kniha bolestivo chladný a šedivý ako stáročný popol.

Svet už dávno nejaví najmenšie známky života. Všetko navôkol je už niekoľko rokov spustošené, vyblednuté a schátralé. Žiadne farby pripomínajúce čo i len náznak nejakej radosti. Žiadne slnko, ktoré by aspoň na malú chvíľu dokázalo potešiť posledných obyvateľov, každodenne bojujúcich o navonok zbytočný, ale predsa len silný pud sebazáchovy prežitia. V krajine, ktorá miestami pripomína apokalypsu evanjelistu Jána sa stretávame s otcom a synom, ktorých zastihol podobne nemilý osud. Režiséra, podobne ako autora knihy ani náhodou nevzrušuje hľadanie príčin, ktoré spomínanú katastrofu spôsobili. Rozhodujúca je iba reakcia a jej dopad na svet, ktorý sa prísne rozdelil na vykorisťovateľov a vykorisťovaných alebo inak povedané, na dobrých a zlých. Herecký koncert hlavnej dvojice postáv (Viggo Mortensen a Kodi Smit-McPhee) je prepojený vzájomným a nerozbitným putom. Obaja prechádzajú bezcitnou krajinou, v ktorej platí iba to jediné - keď nezabiješ, zostaneš zabitý. Táto bizarná pravda je poprepletaná retrospektívnymi spomienkami na svetlé a bezstarostné dni, kedy boli všetci šťastní. Jednotlivé filmové zábery vďaka tomu vo filme excelentne kontrastujú a nekompromisne nás uzemňujú v temnej a surovej realite, v ktorej sa to priam hemží kanibalskými zločineckými gangmi. Hillcoatov režijný počin miestami pripomína post apokalyptické soft sci-fi, ale nie doslova.

Okrem zmieneného škatuľkovania je oveľa ďalekosiahlejší, než by sa na prvý pohľad zdalo.
Aj s minimom nádherných dialógov je prístupný komukoľvek, kto vie načúvať aj inak, než len obyčajnými zmyslami.

Cesta je naozaj veľký film, veľký v tom, čo je za ňou... Ale to už radšej nevyzradím, aby som to celé nezabil. Príjemne putovanie.