HIV pozitívna žena po desiatich rokoch odhaľuje svoje tajomstvo! Regan Hofmann: Musím vám niečo povedať

Pridané: 16.02.2011 | Autor: EvaBacigalova | Pridal: Medo

Viac než 33 miliónov ľudí na svete žije s diagnózou HIV, ktorá sa môže skončiť smrteľným ochorením AIDS. Aj Regan Hofmann dávali lekári len rok života po tom, čo zistili, že vírusom ju nakazil jej bývalý priateľ. Ona sa však nevzdala a podstúpila radikálnu liečbu. Dnes je nielen stále nažive, ale vďaka pokroku lekárskej vedy a vlastnej sebadisciplíne je aj zdravá. Ako nositeľka vírusu HIV však vôbec nemá jednoduchý život. Jej kniha Musím vám niečo povedať vychádza vo vydavateľstve Evitapress 1. marca 2011.

 

Musím vám niečo povedaťMusím vám niečo povedať

Regan Hofmann žije dvojakým životom. V jednom je krásnou ženou so skvelou prácou a s milujúcou rodinou a jej vášňou sú kone, ktorým venuje všetok voľný čas. V druhom, skrytom živote čaká na smrť. Lekári jej diagnostikovali chorobu HIV, s ktorou sa učí žiť. Hanbí sa však priznať okoliu, že trpí na ochorenie, ktoré sa stále spája hlavne s narkomanmi, prostitútkami a homosexuálmi. Bojí sa odsudzovania a izolácie.


Až po desiatich rokoch spravila Regan čosi, čo ju samotnú prekvapilo - celému svetu oznámila, čím všetkým musela prejsť.


V knihe Musím vám niečo povedať rozpráva príbeh o tom, ako sa nám v sekunde môže zmeniť celý život. O tom, ako záleží len na nás, čo urobíme. Každý má tú silu a schopnosť rozhodnúť sa, ako naložiť s časom, ktorý mu ešte zostáva. Láskavo, s humorom, vitalitou a vášňou Regan hovorí o tom, ako žiť život naplno.


Ukážka z knihy
Uprene som sa dívala do jeho ľadovomodrých očí a spomínala si, aké to bolo zamilovať sa doňho. Stretli sme sa na póle; hrávali sme ho obaja. V jeden deň ma požiadal, aby som mu pomohla s trénovaním jeho koní. Jazdili sme na lúke, zrazu za mnou zaostal asi osemnásť metrov a kľakol si na zem vedľa koňa. Najprv som si myslela, že spadol. Ale znova nasadol a prišiel ku mne s poľným kvietkom, ktorý pre mňa odtrhol. Spomínala som, ako v neskorom popoludňajšom slnku natiahol ku mne ruku a zlatisté lúče osvetľovali jemné chĺpky na jeho paži, ktorá bola od celoživotnej práce s koňmi samý sval. Vyzeral veľmi nežne, zdravo a silne. Teraz, ako tu predo mnou sedel, nevedela som si z pamäti vymazať tento výjav.
Keď sme už konečne sedeli pri stole, predstierali sme, že najdôležitejšou vecou je pre nás objednávanie a jedenie. Nedokázali sme sa dokonca rozprávať ani o tom, čo to znamená, že som HIV pozitívna.
Po prvé, nemala som predstavu, čo to znamená.


Po druhé, nevedela som, ako je to s ním, čo znemožňovalo celú debatu o HIV. Takže namiesto toho sme hovorili o všeličom možnom, len aby sme vyplnili ticho. Položila som mu hlúpu otázku: „Ako sa darí tvojej mladej kobylke?"


„Dobre. Začal som ju už trénovať." „Zdá sa, že bude výborná."


Bolo ťažké pokračovať v predstieraní dobrej nálady. Čašníčka sa nás prišla opýtať, či nechceme dezert.
„Už len účet," vyhŕkli sme obaja naraz.


Usmial sa na mňa. Prišlo mi na vracanie. Bolo pre mňa dosť ťažké stretnúť sa s ním tak skoro po rozhodnutí, že nemáme spoločnú budúcnosť; no za týchto okolností to bolo na nevydržanie.
Zložili sme obrúsky na stôl a poobzerali sa trápne okolo. Moja myseľ bola plná zmätených myšlienok. Nenávidela som ho, lebo ma možno nakazil. Nenávidela som to, že som mu to musela povedať, a on je možno negatívny. Bála som sa, že ak to má tiež, chcel by sa ku mne možno vrátiť. Čo ak je jedinou osobu, ktorá by bola teraz schopná milovať ma?


Obliekol si kabát, povedal, že pôjde na testy a dá mi vedieť. Na rozlúčku sme sa objali. Moje srdce veľmi túžilo po silnejšom objatí. Ale nevedela som, či som dostala HIV od neho, alebo či ho pre HIV neodpudzujem ja, pretože ma len stisol za lakte. Udržala som medzi nami medzeru, tak ako som pred mnohými neskazenými rokmi udržiavala vzdialenosť od chlapcov počas foxtrotu v kostole v Princetone.

 

Vždy keď som sa pokúšala užiť lieky, takmer som sa zadusila. Nalepili sa na seba a potom na stenu môjho hrdla. Spomenula som si, že lekár mi dal číslo na Gay Men's Health Crisis, AIDS podporné centrum v New Yorku. Vylovila som číslo z peňaženky a rozhodla sa zavolať im a opýtať sa, či je to bežné.
Telefón zodvihol recepčný.


„Zdravím vás. Nie som gay a nie som ani muž, len som zistila, že mám HIV a ja... ja skutočne potrebujem pomoc," vykoktala som.


Uistil ma, že Gay Men's Health Crisis pomáha všetkým ľuďom s HIV. Povedala som mu, že temer vždy ma napne na vracanie, keď sa pokúšam dostať tabletky dole hrdlom, zovrie sa mi už vtedy, keď ich mám na jazyku. Muž na druhom konci linky sa ma opýtal, či verím na vizualizáciu. Odvetila som: „Trošku. Ale nie som si istá..."


On na to: „Okej, dávajte si vždy len po jednej tabletke, takže sa na seba nenalepia. Keď si položíte tabletku na jazyk, predstavujte si, že je to vojak, ktorého posielate vybojovať vojnu vo vašom tele."
Prekvapivo to fungovalo.


Každé ráno, napoludnie a večer som zoradila svoj malý batalión tabletiek a prihovorila sa im. Veľké biele tabletky, ktoré som poslala do boja, boli légie pechoty, menšia v tvare diamantu bol plukovník. Ja som bola generálom, dávala som im povely. Pri predstave ich smrtiacej sily sa moje hrdlo zrazu otvorilo a ony jemne skĺzli nadol. Už nikdy som necítila, že sa vrátia naspäť hore.

 

Vytlačiť Obľúbené Poslať Facebook Digg it Delicious Vybrali.sme

Komentáre