Nová kniha Evy Urbaníkovej Za facku vyšla 5. marca 2013

Pridané: 06.03.2013 | Autor: EvaBacigalova | Pridal: Medo

Keď Zuzana spozná Matúša, je ním očarená. Nie bezhranične a pubertálne, veď už má za sebou jeden nevydarený vzťah a z neho vydarenú dcérku Natáliu. Spisovateľ Matúš ju zaujal originálnymi názormi, rešpektom, ktorý v ľuďoch budí, no hlavne nehou, akú vedel prejaviť pri ich zbližovaní.

 

Evitovka Za fackuEvitovka Za facku

Len postupne Zuzana prichádza na to, že za originálne názory považuje Matúš len tie svoje, že rešpekt opláca pohŕdaním a že nehu a intimitu vníma ako prejav svojej slabosti.


Protiklady ako Zuzana a Matúš sa síce priťahujú, ale žiť spolu nevydržia. Hlavne po tom, čo padne prvá facka.


Niekedy totiž milujeme každého, len nie seba. A to je ten prúser...

 

Ukážka z knihy

Matúš za mnou prišiel aj vtedy, keď sme mali v knižnici besedu s jednou zo ženských autoriek, ktorými tak pohŕdal.
Neskrývane.
Čím úspešnejšia, tým väčšie pohŕdanie.
Tie najpredávanejšie podľa mňa z duše nenávidel, a keby sme žili v stredoveku, dal by ich upáliť, lebo on by sa určite pichol medzi tých, ktorí vtedy určovali, čo je pre spoločnosť osožné a čo nie.
Túto ani nepoznal, nebola to prvá liga, ale ženy ju čítali rady a knižnica sa celkom zaplnila. Martuška bola príjemná ako vždy, medzi otázkami a odpoveďami ponúkala chlebíčky, so šarmom jej vlastným upozorňovala, že každému vyjde asi len jeden, ale to nič. Nie sme tam predsa na to, aby sme sa najedli, no.
Matúš sedel v zadnom rade. Natalka dobehla z tréningu, sadla si k nemu, prežúvali, počúvali a vyzeralo to na úplne normálny priebeh s potleskom na záver. K tomu nejaké fotenie a podpisovanie knižiek, ktoré si čitateľky doniesli z domu.
Lenže, to by sa na Martuškinu výzvu, či sa chce niekto niečo opýtať, nemohol ozvať Matúš.
Ok.
Aby som bola objektívna, tá autorka bola trochu trubka, mudrovala viac, ako mala. Matúša spoznala, afektovane mu poďakovala za to, že prišiel na jej besedu, a nevycítila nebezpečenstvo jeho otázok, zamotávala sa do vlastných odpovedí, do múdrostí o žene a o mužovi a o vzťahoch, o knihách, o všetkom.
A on ju tlačil.
Šarmantne, ale tlačil.
Bol to hajzel múdry a ona mu nestačila.
Prišla na to, ale bolo neskoro. Musela hrať jeho hru.
Keď ju zničil úplne, spokojne prestal.
A nebyť Martušky, autorka sa rozplače.
Skončilo sa to rozpačito. Ľudia sa síce fotili, aj sa podpisovalo, ale vo vzduchu nebola tá pohoda čo vždy. Aj chlebíčky ostali. To sa nám nestalo nikdy.
A mne sa to nepáčilo.
Povedala som mu to. V aute. Nezvyčajne tvrdo. Že si neželám, aby mi takýmto spôsobom zasahoval do práce. Pre Kristove rany, veď mnohí vedia, že patríme k sebe. On je aj mojou vizitkou. Nechcem, aby sa vyvyšoval nad iných. Aby...
„Zuzka, tej autorke by IQ mohla závidieť aj mrazená treska," chlácholivo sa usmial Matúš, ktorý bol so sebou očividne spokojný, a ešte spokojnejší bol, keď sa zozadu ozval Natkin pubertiacky rehot. Že mrazená treska...
„Mne je jedno, čo si o nej myslíš, pokazil si jej besedu," povedala som.
„Len som sa jej pýtal, prečo si myslí, že práve jej poňatie mužskej nevery nie je klišé."
„Bola to provokácia!"
„Keby aj, tak čo?"
„Tie akcie majú byť príjemným posedením, nie dokazovaním si, kto je verbálne zdatnejší."
„Zuzka, to bola žena, ktorá sa nechá oslovovať pani spisovateľka. To má byť výkvet našej kultúry. Musí byť pripravená na nepríjemné otázky, ak verejne vystupuje."
„Nemusí. Nie je politička. Išla na stretnutie so svojimi fanúšikmi."
„Ja som jej fanúšik. Oddnes najväčší!"
Natália sa vzadu ešte viac rehotala. Nepáčilo sa mi to. Vôbec sa mi to nepáčilo.
„Prečo ty, Matúš, musíš všetko relativizovať?" povedala som smutne. „Si tak veľmi nešťastný, že nedopraješ iným, aby sa cítili dobre aj na inej úrovni ako na tej tvojej?"
„Netrep, Zuzka."
„Čo to máš za zakomplexovanú potrebu všetko, čo sa ti nepáči, verejne kritizovať a vysmievať sa z toho?"
„Takto sa so mnou nerozprávaj, miláčik," povedal potichu.
„Neviem, čo si o sebe myslíš, že si!" zvýšila som hlas a Natália vzadu stíchla.
„Som mienkotvorný autor."
„A pre koho si mienkotvorný? Pre tých pár stoviek nešťastných ľudí, čo nevedia nájsť miesto na tomto svete?"
„Zuzka, Zuzka, správaš sa ako hysterka," usmieval sa noblesne, akoby sa ho moje slová vôbec nedotýkali.
„Nie, ty sa správaš ako buran! Samozvaný hodnotiteľ literatúry. Múdri ľudia sa nesmejú z ostatných. Rešpektujú ich."
„Ale veď ja ľudí rešpektujem."
„Hovno ich rešpektuješ."
Natka zvraštila obočie. Aj Matúš na mňa prekvapene pozrel.
„No tebe to, tuším, riadne zdvihlo mandle," poznamenal s pobavením. „Zlatko, keby som vedel, ako ťa to vezme, tak neotvorím ústa."
Zhlboka som sa nadýchla a potom som vydýchla. Matúš ma s pohľadom stále upretým na cestu pohladkal po vlasoch.
„Už to nebudem robiť, dobre?"
Mala som toho na jazyku ešte dosť, ale ostala som ticho. Nechcela som sa ho dotknúť. Alebo som chcela byť len slušná. Alebo som rešpektovala fakt, že moje videnie nie je objektívne hodnotenie. Že to, že sa mi jeho knihy vôbec nepáčia, nemusí znamenať, že sú zlé.
Ale akože úplne zlé.
„Mamču, dáš to hlasnejšie?" ozvalo sa potom zozadu a ja som to urobila rada, lebo v rádiu spievala Jennifer Lopez, ktorú sme my dve milovali a on nie. Lebo je to komerčný produkt. Och jaj, svätá prostota.
Matúšov blog na druhý deň bol šťavnatý a hnusne podrazácky. Jeho zakomplexovaní kamoši sa predbiehali, ako zhovadiť každého, kto nie je „Matúšova liga", a mne bolo pri tom čítaní smutno. Nechápala som to elitárstvo, hnusilo sa mi to pozérstvo a vlastne by som to vôbec neriešila, nebyť jednej veci.
Že tým najväčším pozérom a elitárom bol môj frajer.
Muž, s ktorým som žila.
Muž, ktorým som sa mala hrdiť, mala som ho obdivovať, chcieť sa k nemu priblížiť.
Nie hanbiť sa za neho.
Za jeho prízemnosť.

 

Vytlačiť Obľúbené Poslať Facebook Digg it Delicious Vybrali.sme

Komentáre