Halloweensky večierok a záhadná vražda

Pridané: 31.07.2018 | Autor: Milan_Buno | Pridal: Medo

Počas príprav halloweenskeho večierka, na ktorých sa zúčastňuje aj známa spisovateľka Ariadne Oliverová, trinásťročná Joyce Reynoldsová vyhlási, že raz bola svedkom vraždy. Nikomu o tom nepovedala, lebo si vraj až neskôr uvedomila, že šlo naozaj o vraždu. Dievčaťu, ktoré má povesť chválenkárky, nikto neverí, a tak sa na protest rozhodne odísť.

 

Hallooween na plné peckyHallooween na plné pecky

O pár hodín ju však nájdu v dome - utopenú v kadi s vodou a jablkami. Otrasená Ariadne Oliverová uvažuje, či Joyce predsa len nehovorila pravdu, a požiada o pomoc svojho priateľa Hercula Poirota...

 

Halloweensky večierok je piata kniha, v ktorej sa Hercule Poirot vydáva po stopách zločinu s karikatúrou Agathy Christie pani Oliverovou. Je to tiež jedna z dvoch kníh, v ktorej sa obeťou vraha stáva dieťa (tou druhou je Hra a vraždu). Hoci Christie napísala tento príbeh tesne pred osemdesiatkou, nestráca nič na napínavosti a číta sa skvele. Má všetko, na čo sme u kráľovnej detektívok zvyknutí. Osobitý a presvedčivý štýl písania, pútavé a napínavé situácie, ktoré vás vtiahnu do deja.

 

Začítajte sa do novinky Halloweensky večierok:

 

Prvá kapitola

Pani Ariadne Oliverová bola práve na návšteve u priateľky Judith Butlerovej a obe ženy pomáhali s prípravou večierka pre deti, ktorý sa mal konať v ten večer. V tej chvíli vládla na mieste jeho konania horúčkovitá činnosť. Energické ženy chodili sem a tam, presúvali stoličky, stolíky, vázy s kvetmi a prinášali množstvo oranžových tekvíc, ktoré strategicky rozmiestňovali na určené miesta.

Mal to byť halloweensky večierok pre pozvaných hostí vo veku desať až sedemnásť rokov.
Pani Oliverová sa odčlenila od hlavnej skupiny, oprela sa o holú stenu, vzala do rúk veľkú oranžovú tekvicu a kriticky sa na ňu zadívala. „Naposledy som takú videla minulý rok v Spojených štátoch," vyhlásila a odhrnula si sivé vlasy z vysokého čela. „Boli ich stovky. Po celom dome. Nikdy predtým som nevidela toľko tekvíc. Vlastne vôbec neviem," dodala zamyslene, „aký je rozdiel medzi tekvicou a dyňou. Čo je toto?"
„Prepáč, drahá," ospravedlnila sa pani Butlerová, keď sa potkla o priateľkine nohy. Pani Oliverová sa pritisla bližšie k stene.
„Moja vina," povedala. „Len tu postávam a zavadziam. Pohľad na toľko tekvíc či dýň, nech to bolo čokoľvek, ma však naozaj upútal. Nachádzali sa všade: v obchodoch aj v domoch. V niektorých horeli sviečky alebo svietili žiarovky, iné nimi boli ovešané. Skutočne ma veľmi zaujali. Nebolo to však na Halloween, ale na Deň vďakyvzdania. Tekvice sa mi vždy spájali s Halloweenom, no ten je na konci októbra. Deň vďakyvzdania sa oslavuje oveľa neskôr, no nie? Až v novembri, však? V tretí novembrový týždeň? V každom prípade, Halloween je určite tridsiateho prvého októbra. Najskôr Halloween, a potom čo? Pamiatka zosnulých? Vtedy Parížania chodievajú na cintoríny a kladú na hroby kvety. Nie je to však smutný sviatok. Chodievajú tam aj deti a páči sa im to. Najskôr sa však treba zastaviť na trhu a nakúpiť veľa krásnych kvetov. Kvety nikde nevyzerajú tak nádherne ako na parížskom trhovisku."
Do pani Oliverovej občas narazila niektorá z mnohých zaneprázdnených žien, ale ani jedna ju nepočúvala. Všetky sa sústredili na svoje úlohy. Väčšinou išlo o matky detí a zopár schopných starých dievok. Dvaja šikovní chlapci vo veku šestnásť a sedemnásť rokov lozili po rebríkoch a stoličkách a upevňovali do vhodnej výšky ozdoby, tekvice, dyne a pestrofarebné sklené gule. Dievčatá od jedenásť do pätnásť rokov v skupinkách s chichotom postávali obďaleč.
„A po Pamiatke zosnulých prichádza Sviatok všetkých svätých," pokračovala pani Oliverová a spustila svoju mohutnú postavu na operadlo pohovky. „Alebo sa mýlim?"
Nikto jej neodpovedal.
„Nechcem tento večierok nazývať halloweenskym, hoci ním v skutočnosti je," vyhlásila hostiteľka pani Drakeová, pekná žena v strednom veku. „Bude to večierok pre deti od jedenásť rokov, keďže sú zhruba v tomto veku. Najmä pre tie, ktoré na základe testov odídu z miestnej školy Pri brestoch študovať niekam inam."
„Nie je to však celkom presné, Rowena," namietla slečna Whittakerová a nespokojne si napravila cviker na nose. Slečna Whittakerová bola miestna učiteľka a veľmi jej záležalo na presnosti. „V tejto vekovej skupine sme testy už dávnejšie zrušili."
Pani Oliverová ospravedlňujúco vstala z pohovky. „Vôbec vám nepomáham. Len sedím a táram hlúposti o tekviciach a dyniach." S vyloženými nohami, pomyslela si so slabou výčitkou svedomia, ale nie až s takým pocitom viny, že by to musela priznať nahlas.
„Čo by som mohla urobiť?" opýtala sa. „Aké pekné jablká!" vyhŕkla vzápätí.
Niekto práve priniesol do miestnosti veľkú misu jabĺk. Pani Oliverová mala jablká veľmi rada.
„Sú pekné červené," dodala.
„Nie sú ktovieako dobré," utrúsila Rowena Drakeová, „ale napohľad sú pekné a hodia sa na večierok. Deti ich budú loviť z vody zubami bez pomoci rúk. Sú dosť mäkké, takže do nich ľahko zahryznú. Vezmeš ich do knižnice, Beatrice? Pri tejto hre je všade veľa vody, ale na starom koberci v knižnici mi nezáleží. Ach, ďakujem, Joyce."
Joyce, bucľatá trinásťročná dievčina, vzala do rúk misu s jablkami. Dve sa z nej skotúľali a akoby zázrakom zastali rovno pri nohách pani Oliverovej.
„Máte rada jablká, však?" prehodila Joyce. „Niekde som to čítala alebo počula v telke. Ste predsa tá spisovateľka, čo píše príbehy o vraždách, nie je tak?"
„Áno," prisvedčila pani Oliverová.
„Mali sme vás presvedčiť, aby ste predviedli niečo, čo súvisí s vraždou. Napríklad by sa nejaká odohrala na dnešnom večierku a my by sme ju museli vyriešiť."
„Nie, ďakujem," odvetila pani Oliverová. „Nikdy viac."
„Čo tým chcete povedať? Nikdy viac?"
„Nuž, raz som to skúsila, ale nemalo to veľký úspech," vysvetlila pani Oliverová.
„Napísali ste množstvo kníh," pokračovala Joyce. „Určite ste na nich veľa zarobili, však?"
„Dajme tomu," pripustila pani Oliverová a v myšlienkach zablúdila na daňový úrad.
„A váš detektív je Fín."
Pani Oliverová prikývla.
„Prečo Fín?" opýtal sa prísne malý chlapec s bezvýraznou tvárou, ktorý podľa pani Oliverovej ešte nedosiahol vek jedenásť rokov.
„Aj ja nad tým často uvažujem," odvetila popravde pani Oliverová. Do miestnosti vošla manželka miestneho organistu pani Hargreavesová s veľkým zeleným plastovým vedrom. Od námahy odfukovala.
„Čo keby sme pri lovení jabĺk použili toto? Pripadá mi celkom veselé."
„Lepšie by bolo kovové vedro, ktoré sa tak ľahko neprevráti," usúdila lekárova pomocníčka slečna Leeová. „Kam ho treba odniesť, pani Drakeová?"
„Lovenie jabĺk by sa mohlo uskutočniť v knižnici. Je tam starý koberec a pri tejto hre sa vždy vyleje veľa vody."
„Dobre teda. Vezmeme ho tam. Rowena, prišiel ďalší košík jabĺk."
„Pomôžem vám," ponúkla sa pani Oliverová a zdvihla zo zeme pri svojich nohách dve jablká. Takmer nevnímajúc, čo robí, do jedného z nich zahryzla a začala ho chrúmať. Pani Drakeová jej druhé rázne vzala z ruky a vrátila ho do košíka. Rozpútala sa vzrušená debata.
„Áno, ale kam dáme ohnivého draka?"
„Ohnivý drak by mal byť v knižnici, keďže je tam najväčšia tma."
„Nie, ohnivého draka dáme do jedálne."
„Musíme však niečím prikryť stôl."
„Prikryjeme ho zeleným plátnom a navrch dáme igelitový obrus."
„A čo zrkadlá? Naozaj v nich uvidíme svojich budúcich manželov?"
Pani Oliverová sa nenápadne vyzula, znova klesla na pohovku, ďalej mlčky prežúvala jablko a kriticky si premeriavala miestnosť plnú ľudí. Keby som o nich mala napísať knihu, pomyslela si ako pravá spisovateľka, o čom by bola? Na prvý pohľad vyzerajú veľmi milí, ale ktovie?
Istým spôsobom ju fascinovalo, že o nich nič nevie. Všetci žili vo Woodleigh Commone a pri niektorých sa jej v mysli vynárali útržky z Judithinho rozprávania. Slečna Johnsonová mala niečo spoločné s kostolom, ale nebola farárova sestra. Nie, pravdaže, bola sestrou organistu, ktorého zadýchaná manželka priniesla to mimoriadne odporné plastové vedro. Pani Oliverová nemala rada predmety z plastu. Rowena Drakeová zasa vo Woodleigh Commone očividne všetko organizovala. V miestnosti boli aj deti: dospievajúci chlapci a dievčatá.
Pani Oliverová ich zatiaľ vnímala len ako mená. Ann, Beatrice, Cathie, Diana a Joyce, ktorá sa vychvaľovala a kládla otázky. Joyce sa mi veľmi nepozdáva, pomyslela si. Ann bola vysoká a namyslená. Dvaja dospievajúci chlapci zjavne práve skúšali nové účesy, ibaže s dosť nešťastným výsledkom. Do miestnosti nesmelo vošiel menší chlapec.
„Mama posiela tieto zrkadlá a pýta sa, či môžu byť," vyhŕkol trocha bez dychu. Pani Drakeová si ich od neho vzala. „Ďakujem veľmi pekne, Eddy," povedala.
„Veď sú to len obyčajné zrkadlá s rúčkou," ozvala sa Ann. „Naozaj v nich uvidíme tváre našich budúcich manželov?"
„Niektoré z vás áno, niektoré nie," odvetila Judith Butlerová.
„Podarilo sa vám uvidieť na večierku - teda na podobnom večierku, ako je tento - tvár vášho manžela?"
„Pravdaže nie," vyhlásila Joyce.
„Možno áno," nedala sa povýšenecká Beatrice. „Vďaka mimozmyslovému vnímaniu," dodala tónom, ktorý naznačoval spokojnosť s tým, že sa vyzná v najnovších pojmoch.
„Čítala som jednu z vašich kníh," prihovorila sa spisovateľke Ann. „S názvom Zomierajúca zlatá rybka. Celkom sa mi páčila," dodala láskavo.
„Mne nie," ozvala sa Joyce. „Netieklo v nej dosť krvi. Mám rada krvavé vraždy."
„Sú dosť nechutné," namietla pani Oliverová. „Nemyslíš?"
„Ale zaujímavé," nedala sa Joyce.
„Nie vždy," vyhlásila pani Oliverová.
„Raz som videla vraždu," pokračovala Joyce.
„Netáraj, Joyce," napomenula ju slečna Whittakerová.
„Naozaj," nástojilo dievča.
„Naozaj si videla vraždu?" opýtala sa Cathie a vytreštila na ňu oči.
„Pravdaže nie," povedala pani Drakeová. „Netrep hlúposti, Joyce."
„Videla som vraždu," nedala sa dievčina. „Videla, videla, videla!"
Sedemnásťročný chlapec na rebríku so záujmom sklopil zrak. „Akú vraždu?" opýtal sa.
„Neverím ti," vyhlásila Beatrice.
„Isteže nie," pridala sa Cathina matka. „Len si vymýšľa."
„Nevymýšľam si. Videla som ju."
„Prečo si nešla na políciu?" vyzvedala Cathie.
„Lebo som vtedy ešte nevedela, že je to vražda. Až oveľa neskôr mi začalo dochádzať, že došlo k vražde. Pred niekoľkými mesiacmi predo mnou niekto niečo povedal, a ja som si zrazu uvedomila, že som bola svedkom vraždy."
„Vidíte," ozvala sa Ann, „vymýšľa si. Tára nezmysly."
„Kedy sa to stalo?" chcela vedieť Beatrice.
„Pred mnohými rokmi," odvetila Joyce. „Bola som ešte malá," dodala.
„Kto zabil koho?" zaujímala sa Beatrice.
„Nič vám nepoviem," vyhŕkla Joyce. „Správate sa ku mne hrozne."

Milan Buno, literárny publicista

 

Vytlačiť Obľúbené Poslať Facebook Digg it Delicious Vybrali.sme

Komentáre