Lars von Trier – filmový trýzniteľ 1/2

Lars von Trier

Lars von Trier sa kedysi vyjadril, že film má byť ako kameň v topánke. Pri každom kroku má omínať, spôsobovať bolesť a utrpenie. Takou nepohodlnou je aj jeho tvorba. Pri každom zábere trpíme, Von Trier sa stavia do pozície trýzniteľa, ktorý sa vyžíva v našich mukách. Avšak nič nie je samoúčelné. Nastavuje zrkadlo našej morálke, nastoľuje otázky a ten pocit, ktorý nás zaplaví po vzhliadnutí nejakej jeho snímky, sa nedá nazvať nijak inak ako čistá katarzia.

Lars už nie je žiaden mladík, 30. apríla oslávil päťdesiate druhé narodeniny, napriek tomu si stále zachováva chuť púšťať sa do nových experimentov a „šokujúcich úletov", v čom ho určite z filmového neba podporuje, aj jeho rodák, Carl Theodor Dreyer.

Filmové začiatky vizionára zo severu

Von Trier nepochádza zo šľachtického rodu, čo by nám mohla napovedať práve prepona von, ktorú si s pýchou kladie pred meno. Ide len o vyjadrenie obdivu a pocty k slávnemu režisérovi Josefovi von Sternbergovi, ktorého si kládol za vzor už počas štúdií na Dánskej filmovej škole, kde v roku 1983 promuje a absolventská práca Podoby oslobodenia (Befrielsesbilleder) mu priniesla prvé ocenenie na Mníchovskom filmovom festivale.

Prvý skutočný atak na filmový svet priniesla až snímka Prvok zločinu (Forbrydelsens element) z roku 1984. Ide o zmes filmu noir, nemeckého expresionizmu a zopár prvkov z rukopisu Andreja Tarkovského, Orsona Wellesa a spomínaného C.T. Dreyera. Ponurá strašidelná atmosféra robí z tohto filmu nezabudnuteľný vizuálny zážitok a už pri tomto diele cítime ako do nás vlieva poriadnu dávku filmovej mágie a nepreniknuteľnej temnoty, kde noc všetko pohltí, a to doslovne.

Týmto filmom takisto zahájil tvorbu jeho povestných trilógií. Prvok zločinu je predzvesťou druhej časti s názvom Epidémia (Epidemic,1987) a záverom európskej trilógie sa stáva Európa (Europe, 1994), kde nás vtiahne na absolútne pochmúrne a nevľúdne miesto a tí optimistickejší z nás nechápu, kde sa to ocitli a ako vôbec môže niekto vnímať Európu v takých temných farbách? Ak sa naučíme pozerať na svet očami Lars von Triera, určite raz tieto apokalyptické výjavy dešifrujeme.

Za zmienku stojí aj film Médea (Medea, 1988), pri ktorom nám tuhne krv v žilách. Nie je to len témou, ktorú spracoval, t.j. antická tragédia zobrazujúca krutú pomstu podvedenej ženy, ale aj atmosférou, ktorú snímke vtisol. Vďaka neskutočnej drsnosti a autenticite záberov dokážeme pochopiť konanie ohrdnutej ženy, ktorej túžba po pomste za neveru svojho manžela ju dovedie až k chladnokrvnej vražde svojich vlastných milovaných detí.

Ovládnutie filmového sveta - Dogma 95

Do povedomia zahraničných divákov sa von Trier zapísal až TV seriálom Kráľovstvo (Riget, 1994). Horor, nemocničná dráma či príbeh o duchoch dali priestor jeho nekonečnej potrebe zobrazovať bizarné surrealistické výjavy plné zdanlivo nelogických súvislostí. Touto produkciou si získal na svoju stranu množstvo fanúšikov filmu, ktorí dokážu oceniť jeho svojský a neopakovateľný štýl.

V nasledujúcom roku sa toho odohralo viac aj v jeho osobnom aj filmovom živote. Jeho matka mu na smrteľnej posteli zverila, že jeho vlastným otcom nie je ten, o ktorom si to vždy myslel. A tak sa zranený Lars pustil do pátrania po biologickom otcovi, až sa na koniec dopracoval k deväťdesiatročnému starčekovi, ktorý nechce komunikovať so svojim synom nijak inak ako cez právnikov. Matka priznala, že chcela niekoho s umeleckými génmi a pán Hartmann, vynikajúci dánsky skladateľ spĺňal tieto kritériá. Možno mala udalosť zo súkromia aj vplyv na jeho profesionálny život, ale to necháme na iných odborníkov.

A tak Larsovi neostáva nič iné ako rozbúriť pokojné hladiny filmového sveta a zase prichádza s niečím novým, keď spolu s Thomasom Vinterbergom zakladá filmové hnutie „Dogma 95", čím chce spečatiť nové regule svojej tvorby a hlása návrat k čistote filmu. A keďže už má renomé rebelanta, nerobí mu problém spísať aj manifest, v ktorom sa jasne dištancuje od klišéovitej štruktúry väčšinovej filmovej produkcie. Von Trier mal potrebu presne zadefinovať pravidlá tvorby opierajúce sa o slobodu výpovede bez prebytočnej štylizácie.

K paktu von Triera a Vinterberga sa pridali aj Kristian Levring a Søren Kragh-Jacobsen a deklarovali „Sľub čistoty" zaručujúci dodržiavanie desiatich nasledovných bodov: natáčanie v autentických priestoroch, zvuk a obraz musia byť nahrávané súčasne (nesmie sa použiť hudba, pokiaľ sa nehrá v nakrúcanej scéne), používanie výlučne ručnej kamery, film musí byť farebný bez špeciálneho osvetlenia, zakázané sú i optické efekty a filtre, vraždy a zbrane, časový a geografický posun, žánrové zaradenie, širokouhlosť filmu.

A tak mohli začať vznikať filmy podriaďujúce sa týmto dogmám. Vinterberg nakrútil drámu Rodinná oslava, von Trier šokujúce dielo Idioti, Jacobsen smutno-smiešny Mifune a Levring opus Kráľ žije. Nebolo však jednoduché vždy podriadiť filmovú tvorbu týmto „obmedzeniam", možno aj preto hnutie už neexistuje, i keď pre Larsa sú niektoré pravidlá priam posvätné a jeho vlastný štýl nakrúcania je nespochybniteľný a nezameniteľný aj v dnešných dňoch.

...koniec prvej časti...