Lars von Trier – filmový trýzniteľ 2/2

Lars von Trier

Von Trierove "Zlaté srdce"

Vráťme sa ešte k Idiotom (Idioterne, 1998). Dogmatický film "o nás a pre nás, alebo idiotský film o idiotoch a pre idiotov". Nikto sa nemusí urážať, pretože ide o prenesený význam, o metaforu spoločenského protestu a  využívanie nekonvenčných únikov z reality a zo sveta plného obmedzení a manipulácie. Je to film pre všetkých, ktorí akýmkoľvek spôsobom bojujú proti zaužívaným obmedzujúcim spôsobom tejto spoločnosti, zložia klapky z očí a uvedomujú si manipuláciu nevedomého človeka povrchným svetom v každodennom živote.

Istá skupinka ľudí hľadá spôsob ako utiecť z tohto začarovaného kruhu. Ideálom sa pre nich stáva návrat k prirodzenosti človeka. Protest ľudí vo filme, ktorých spája práve toto myšlienkové puto je však vcelku netradičný, únikovým východom a nástrojom protestu sa im stáva hra na mentálne postihnutých, ktorým je všetko dovolené a hranice spoločenských konvencií môžu bez ostychu prekračovať. V druhom pláne aktéri skúmajú osobné bariéry a falošný súcit okolia voči postihnutým jedincom. Už samotná téma snímky je kontroverzná a keď sa k tomu pridá navyše aj režisérov rukopis (nestabilná kamera, všadeprítomnosť mikrofónov, expresívnosť sexuálnych scén, herecká improvizácia), rozpačitosť reakcií je zaručená. Divák film buď chváli alebo haní, chladný však nezostáva.

Každý, kto má aspoň elementárny prehľad vo svete filmu pre náročného diváka, si dokáže spomenúť na srdcervúci príbeh Selmy Ježkovej, českej prisťahovalkyne v USA, ktorá obetuje celý svoj život, aby svojmu synovi zabezpečila lepší osud a zachránila ho pred hroziacou slepotou. Ide o melodramatický muzikál Tanečnica v tme (Dancer In the Dark) z roku 2000. Film prilákal do kín nielen priaznivcov von Triera, ale aj fanúšikov islandskej speváčky Björk, ktorá nás presvedčivo vtiahla do bezútešného osudu jej postavy a zaobstarala nám aj hudobný zážitok v podobe muzikálových vsuviek. Ten film je krutý aj vďaka záberom nakrútených ručnou kamerou a ešte teraz ma pri spomienke naňho mrazí a ten ťaživý pocit, ktorý vo vás po jeho vzhliadnutí ostane, dokáže tromfnúť máloktorý film. Možno až na ďalšie Larsove "citové vydieračky". Zlatú palmu z Cannes si zaňho určite zaslúžil.

"Milovaná" Amerika

Von Trier žne jeden úspech za druhým, ale ako sám hovorí, „ceny ho potešia, ale nedokážu ho urobiť šťastným". Nespokojnosť ho stále poháňa vpred a neustále sa pokúša o hlbšie a manipulatívnejšie výpovede. Tak je to aj v ďalšom výnimočnom diele z roku 2003, Dogville. Týmto filmom spustil sériu-trilógiu o Amerike, ktorú Lars vôbec nemá rád, všade a pri každej príležitosti ju kritizuje, i keď sám sa na jej pôde nikdy neocitol. Možno práve preto, že trpí aviofóbiou a dlhšie cesty mu spôsobujú veľké utrpenie. Celkovo bude asi Lars veľký strachopud, pretože sa vyjadril, že sa bojí úplne všetkého až na jedinú vec a tou je práve nakrúcanie filmov.

V Dogville sa zameral nielen na kritiku USA, ale vo všeobecnosti aj na tému moci a krízu morálky, ktorá sa dá považovať za nevyčerpateľný zdroj inšpirácie, o čom nás mohli presvedčiť aj svetové dejiny. Aj Lars sa s touto témou vyrovnáva, i keď len v mikrosvete mestečka Dogville v Rocky Mountains. Dokáže nás presvedčiť o tom, že v komkoľvek z nás sa môže vynoriť túžba po moci a jej následné zneužitie. Čoho je človek schopný, keď má v rukách moc, veľmi rýchlo zistila aj Grace (Nicole Kidman), pre ktorú sa malé mestečko stalo prekliatím a miesto, ktoré ju malo zachrániť ju nakoniec takmer zabilo a ona s rozčarovaním uniká.

Film nie je zaujímavý len po obsahovej stránke, ale aj po formálnej. Je nakrútený v telocvični, steny a domy sú nakreslené kriedou na podlahe, všetko je ponechané na prácu hercov a kamery, ktoré sú samozrejme zvládnuté bravúrne. Film nastoľuje nekonečné množstvo otázok, s ktorými sa divák musí popasovať celkom sám.

Ďalším filmom "americkej" trilógie je Manderlay z roku 2005. Na scénu je znova uvedená hrdinka Grace, avšak nie v podaní Nicole Kidman, ale Bryce Dallas Howard, ktorú môžu diváci poznať z Osady M. Nighta Shyamalana. Nicole odmietla spoluprácu na ďalšom pokračovaní trilógie z dôvodu iných pracovných povinností, i keď kontrakt podpísala na všetky tri časti. Možno už nezniesla to citové vypätie, aké na ňu režisér naložil a radšej to vzdala.

V druhej časti sa postava Grace ocitá na starej plantáži zvanej Manderlay, kde zažíva kultúrny šok a je konfrontovaná s otroctvom, ktoré tu aj po mnohých desaťročiach od jeho zrušenia (dej filmu sa odohráva v tridsiatych rokoch) naďalej pretrváva. Grace so svojou naivitou a mravnými ideálmi to chce zmeniť a nastoliť demokratický systém. S čím však nepočítala, je to, že miestnym otrokom to vyhovuje a nevedia si predstaviť život bez svojej "pani". Nakoniec sa v úlohe otrokárky predstaví aj Grace a sama je šokovaná svojim vlastným konaním. Takisto ako Dogville aj Manderlay vypadá ako divadlo snímané kamerou, takže v tomto prípade nás to už nijako neprekvapilo. Trilógia o Amerike ešte nie je uzavretá, zarámuje ju až film Washington, na ktorý už netrpezlivo čakáme.

Larsov zmysel pre humor

Dánsky režisér prekvapujúco vyrukoval v roku 2006 s komediálne ladeným filmom Kto je tu riaditeľ (The Boss of it All) a podľa jeho slov ide o "...taký malý, smiešny film". Nemôžme hovoriť o klasickej komédii so všetkými jej typickými črtami, ale to je v prípade Von Triera celkom normálne. Príbeh filmu je zameraný na riaditeľa firmy, ktorý predstiera pred svojim podriadenými, že je jedným z nich. Snímka je nakrúcaná dokumentárnym štýlom statickou kamerou a určité momenty vyznievajú rušivo. Tieto rušivé okamihy nám dal režisér za úlohu všetky postrehnúť a ak sa nám to podarí, obsadí nás do svojho ďalšieho filmu s názvom Antichrist.

...Tento provokatívny projekt sa už začal nakrúcať, takže už čoskoro by sme sa mali nechať strhnúť myšlienkou, že našim stvoriteľom je Satan a nie Boh, ako sme si to doposiaľ mysleli. Tento krát sa jedná o horor a možno bude konkurovať tým japonským, ktoré si kladie za vzor. Možno bude ešte inovatívnejší ako jeho predchádzajúce filmy, možno ešte šokujúcejší, možno pôjde o ďalší experiment, možno nás ešte viac citovo vysaje a možno budeme ešte viac trpieť... Pretože ako sám hovorí, "...film žije z utrpenia".