Pedro Almodóvar - tvorca zhmotnenej vášne 2/2

Pedro Almódovar

Živelná farebnosť je vo väčšej miere prítomná hlavne v jeho ranej tvorbe. Filmy ako Vysoké opätky/Tacones lejanos, 1991, Kika, 1993, Kvet môjho tajomstva, ale aj Všetko o mojej matke, sú toho dôkazom. A červená samozrejme dominuje. Červená ako farba vášne posúva dej vpred a mobilizuje všetky emócie. Vysoké opätky je melodramatická čierna komédia s krimi prvkami. V príbehu ide o milenecký trojuholník, avšak ako inak netradične postavený, keďže spoločného milenca rieši matka s dcérou, pričom vzťahy sa ešte viac skomplikujú, keď je ich milenec zavraždený. Kika je šialený film, v ktorom hádam ani jedna postava nie je „normálna" a ten farebný chaos to dokonale dokresľuje.

Kvet môjho tajomstva/La flor de mi secreto, 1995 podobne ako v predchádzajúcich snímkach spracúva osud nešťastnej a frustrovanej ženy. Hrdinka tohto príbehu píše brakové ženské romány pod pseudonymom a nedokáže sa zmieriť so svojim životným údelom.

Film s názvom Na dno vášne/Carne trémula, 1997 nesie silný elektrizujúci náboj emócií a dokáže nás vtiahnuť do príbehu o láske, túžbe, žiarlivosti a pomste, v ktorom sa hrdina Viktor snaží vynútiť lásku Eleny, pričom zraní policajta (Javier Bardem) a spôsobí mu celoživotný handicap. Každý záber filmu je silne emotívny a divák i napriek Viktorovým pokleskom je nútený s ním sympatizovať.

Dôkazom Almodóvarovho súcitu so ženskou dušou je aj ďalšia veľmi úspešná snímka Všetko o mojej matke/Todo sobre mi madre, 1999, tzv. „road-movie po ľudských dušiach", ktorá mu priniesla Oscara za najlepší cudzojazyčný film. Veľmi citlivo podáva príbeh slobodnej matky Manuely, ktorá pri autonehode príde o  svojho milovaného syna Estébana. Ide takisto o silný emotívny príbeh, kde silná žena sa vyberie hľadať Estébanovho otca, transexuála Lolu a na ceste stretáva množstvo bizarných postavičiek (transexuáli, lesbičky, tehotná rádová sestra,...). I keď je film plný vážnych problémov a veľkej dávky melanchólie, nenadobudneme pocit, že ide o nezmieriteľné konflikty a beznádej. I v tom je Almodóvar majstrom, dokáže riešiť problémy s nadhľadom a optimizmom.

Kto by mohol stvárniť príbeh priateľstva dvoch mužov čakajúcich na zázračné uzdravenie žien ležiacich v kóme lepšie ako Almodóvar? Prvý muž si vôbec nie je istý láskou jeho milenky, napriek tomu trpezlivo čaká, druhý muž si je istý až moc, i keď pred nehodou ju mohol milovať len platonicky na diaľku. Benigno je psychicky narušený muž, ktorého život ovplyvnil  Oidipovský komplex a prenáša ho aj do fiktívneho vzťahu s baletkou Aliciou. Jedného večera po vzhliadnutí nemého erotického filmu neovládne svoje pudy a oplodní ju v bezvedomí, čo vyvolá drámu a Benigno je uväznený. Napriek týmto zvrhlým faktom ho nedokážeme odsúdiť, súcitíme s jeho detskou naivitou. Pedro Almodóvar: „Keby som teraz rozpovedal dej filmu Hovor s ňou/Hable dom ella, 2002, pokladali by ľudia film za monštruózny. Ba čo viac, keby som film rozpovedal doslovne, dostali by sme príbeh, ktorý je úplným protikladom príbehu, ktorý sa odvíja na filmovom plátne." Tento film treba vidieť! Bude vo vás rezonovať veľmi dlho. Považujem ho za jeden z najsilnejších vo svetovej kinematografii.

Almodóvarova tvorba je typická odkazmi na iné diela, ale i odkazmi na svoj vlastný život. V najväčšej miere to uplatnil vo filme Zlá výchova/La mala educación, 2004, ktorá vo veľkej miere obsahuje autobiografické črty. Odkazuje v ňom na svoj vlastný pobyt v katolíckej škole, na tvrdý režim, bigotnosť cirkevných názorov. „La mala educación nie je čisto protikatolícky film, aj keď je tu zlo zastúpené práve kňazmi... Je to fatalistický thriller odohrávajúci sa na čistom, surovom území, plnom tajomstiev, kde hlavní hrdinovia na seba berú obrovské riziko bez ohľadu na následky, na územie, ktoré obývajú len mužskí hrdinovia, ako vo vojnových filmoch." P.Almodóvar

Jeho zatiaľ posledným a nemenej sugestívnym dielom je Volver, 2006. Počiatočným impulzom pre nakrútenie tohto filmu bola režisérova túžba po návrate do svojho rodiska (volver=návrat). Znova nahliada do sveta žien, pridáva však akýsi mysteriózny prvok, ktorý je však v závere prekvapivo realisticky vyriešený. Film je ódou na život a k nemu neodmysliteľne patrí aj smrť a posmrtný život. Príbeh je znova mnohovrstevný. Spleť udalostí a osudy ženských hrdiniek nás rozveselia a zároveň dojmú, nemáme potrebu súdiť, prežívame každú udalosť tak intenzívne ako samotné postavy. Film je výrazne farebný, čo dotvára španielsku náturu a temperament charakterov. Veľkú iskru dávajú snímke režisérove dvorné herečky Penélope Cruzová a Carmen Maurová.

Tma verzus svetlo

A čo pre nás Pedro chystá v najbližšej dobe?  Na marec 2009 má naplánovanú premiéru filmu Los Abrazos rotos (Zlomené objatia) a my sa zas určite dočkáme ďalšej skvostnej obrazovej symfónie. Už teraz vieme, že Pedro nás vtiahne do iného sveta, na aký sme uňho zvyknutí. Nepôjde až tak o zmenu v obsahovej stránke, znova bude na pretrase láska a vzťahy, ich rôznorodosť a spletitosť. Zmenu vo formálnom rukopise však pocítime pravdepodobne už pri prvých záberoch, pretože tá jeho povestná farebnosť a množstvo svetla v tomto príbehu náhle absentuje. Almodóvar má jednoducho potrebu experimentovať. Malé náznaky boli badať už v Zlej výchove, ale tu bude tmy mnohonásobne viac. V jeho blogu sa môžeme dočítať, že námet na tento film a prvé myšlienky mu skrsli v hlave, práve keď niekoľko hodín ležal v posteli v zatemnenej miestnosti a trápila ho migréna. Toto všetko ho natoľko ovplyvnilo, že majster nakrútil snímku v noir štýle amerických čiernobielych filmov z 50-tych rokov.

Divák však určite pochopí, že tma je len nedostatkom svetla a Almodóvar je majstrom i preto, že aj z minimalisticky využitých filmových prostriedkov vie vyťažiť maximum.

KONIEC