Bon Jovi – The Circle

Obal

Začalo sa to kdesi pred vydaním albumu „Have A Nice Day" a veľmi tomu nepomohol ani country experiment „Lost Highway". Pritom je stále počuť, že Bon Jovi by dokázali napísať aj vypalováky podobné starším a tvrdším klasikám ako „Livin´ On A Prayer", „Wanted Dead Or Alive", či takej „You Give Love A Bad Name". Áno, vtedy to síce bolo v móde a trh bol kapelami podobného druhu presýtený, ale dnes by sa niečo také hodilo ako soľ. Žiaľ, nič také sa v prípade novinky nekoná. Na druhej strane, ak ale žeriete Bon Joviho pre zasnené slaďáky a melancholické, jemne gradujúce balady, kde najčastejšie skloňovaným slovom je „love", potom netreba s kúpou albumu váhať. Veď ešte aj skladba „Fast Cars", ktorej už samotný názov si vyžaduje nadupaný rockový hit, je akousi prispatou polobaladou. Aby som zase všetkých neodradil pri prvých riadkoch, až také tragické to nie je, album má tiež svoje svetlé chvíľky, a to práve hneď v úvode.

„We Weren´t Born To Follow", nominovaná do úlohy prvého singla, mohla, pri vytváraní predstáv o celom albume, viacerých zmiasť. Príjemný refrén, pohodové stredné tempo, kratšie gitarové sólo a ľahkosť s akou Bon Jovi spieva, robia z tejto skladby vcelku skvostné intro do inak dosť rozpačitého albumu. Nasledujúca „When We Were Beautiful" spomalí, ale nesie v sebe akýsi epický nádych, kde dominujú hlavne bicie. Vrchol novinky prichádza skoro, už v tretej skladbe, kde si Bon Jovi kladie priam sociálnu otázku, že kto bude pracovať za pracujúcich. Keby bola aspoň polovica skladieb taká ako „Work For The Working Man", nie je o čom písať, išlo by o úžasný album.

Úvod ako z „Livin´ On A Prayer", rozťahané frázovanie, silný refrén doplnený podpornými vokálmi a po troch minútach výborné vygradovanie, aby záver opäť pokojnejšie dorazil do cieľa. Ďalšia „Superman Tonight" by sa hodila skôr do Armageddonu, čo našťastie nachvíľu zachráni najtvrdšia skladba, hlavne čo sa týka zvuku gitár - „Bullet". Potom pesničky začínajú divne splývať, album sa zlieva do jedného celku, z čoho je ťažké vybrať nejaký zapamätateľnejší moment. Power balady striedajú úplné slaďáky, často s plytkými textami. Kým „Brokenpromiseland" zaváňa vplyvom U2, melodickú „Love´s The Only Rule" a poslednú rozcítenú gitarovku „Learn To Love" by som ponechal ako výborný dodatok k inému, svižnejšiemu albumu Bon Jovi. Zvyšok totiž pôsobí, aspoň na mňa, dosť umelo a akoby cez kopirák.

Novinka nie je totálny prepadák, no ani oslňujúci comeback. Bon Jovi tak zostáva priemernou rockovou kapelou, ktorá aj keď na to stále má, sa buď nedokáže alebo sama nechce z tohto priemeru vyhrabať.