Posledná tohtoročná Evitovka vyjde na Mikuláša! Zuzana Homérová, Danica Haláková – Mrcha na koni

Pridané: 05.12.2012 | Autor: EvaBacigalova | Pridal: Medo

Aj vy máte priateľku, ktorej poviete všetko? CHYBA!

 

Mrcha na koniMrcha na koni

Práve táto kniha je o tom, čo sa stane, keď vaša bútľavá vŕba prehovorí. Že vám to môže definitívne zničiť život, o tom nepochybujte.

 

Múdre ženy vedia, že svojim chlapom môžu o svojom vnútre povedať toľko, koľko rodičom. :-) Na tajomstvá, skryté túžby, prešľapy, ktorých má každá počas života niekoľko, máme najlepšiu kamarátku...
Aj Diana z knihy Mrcha na koni takú priateľku našla. V jazdeckom oddiele, kam začala chodiť so svojím synom. Alena to vedela nielen s koníkmi, ale aj s ľuďmi - sebavedomá žena s priamočiarym pohľadom priťahovala hlavne mužov. Diana sa tiež nechá dobrovoľne vtiahnuť do jej sveta, kde je všetko také vzrušujúce, také ľahké, také prirodzené a také normálne. Dokonca aj nevera!


Knihu Mrcha na koni napísala Danica Haláková na základe skutočného príbehu Zuzany Homérovej.
Nie je to jej pravé meno.


Zuzana zareagovala na výzvu vydavateľstva Evitapress v rádiu Jemné Melódie, aby jeho poslucháčky zaslali námety na knihu z vlastného života. Zvíťazil práve ten jej. V skutočnom živote sa však tento príbeh ešte neskončil a vôbec sa nevyvíja dobre, aj preto sa jeho hlavná hrdinka rozhodla vyrozprávať ho len pod podmienkou úplnej anonymity.


Ukážka z knihy
Alenin muž Boris chodil hrávať rekreačne hokej a v ten večer mal tréning. Bývali v peknom novopostavenom dome v Miloslavove na nádhernom miestečku. Pôvodní obyvatelia predali svoju ornú pôdu a kúsky lesa, aby mohli Bratislavčania z hnusného mesta utekať kade ľahšie.
Dom nebol nič honosné ani zbytočne okázalé, ale zariadené s vkusom, a celé to nieslo Alenin rukopis. Minimalizmus, všade olejomaľby a mramorové sošky koní, Alenine trofeje vystavené nad krbom.
Len čo sa za nami zavreli dvere a Alena naliala do pohárov červené víno, začala opäť odušu esemeskovať. Nekomentovala som to, nechávala som jej právo na súkromie.
„Tento ma tak serie," povedala zrazu.
„Kto?"
„Ale," mávla rukou a viac nemiernila vysvetľovať. Nervózne upíjala z vína a zúrivo ťukala do mobilu, ktorý pod jej nechtami až skuvíňal od bolesti. Aj mi to po chvíli začalo byť tak trochu hlúpe, vypýtala ma od Vlada preto, aby sa venovala vlastnému mobilu a človeku na druhej strane? Sledovala som jej nasrdený výraz tváre, ktorý osvetľovalo svetielko displeja. Po chvíli sa jej výraz na tvári zmenil. Celá zmäkla a začala sa usmievať.
„Počuj, neprekážalo by ti, keby som sem zavolala Dušana?" opýtala sa zrazu a konečne zdvihla hlavu a pozrela na mňa.
„Akého Dušana?"
„Toho z tréningov."
Zrazu mi doplo. Dušan bol jeden z oteckov, ktorí vodili svoje deti na kone, on tam chodil s dvomi dcérkami. Trochu ma to ovalilo po hlave. Videla som síce medzi nimi nejaké tie pohľady, pokukovania, ale netušila som, že Dušan sa dopracoval u Aleny aj niekam ďalej.
„Prečo práve Dušana?" vysúkala som zo seba idiotskú otázku a radšej natrčila pohár, nech mi ešte doleje. Silou-mocou som sa snažila tváriť, že nič z toho, čo hovorí, ma rozhodne nešokuje.
„Dianka, nehraj sa na sprostú, prosím," sfúkla ma.
„Máte spolu niečo?"
„Bingo."
Zabehlo mi.
„Ach, bože."
„Len sa mi tu hlavne nehraj na svätú."
„Nerozumiem." Bolo mi fakt trápne.
Ale nie preto, že som neodhadla Alenine sklony. Bolo mi trápne zo seba. Že som prudérna, nudná, starnúca a nezaujímavá ženská, ktorá nemá za sebou, a pravdepodobne už ani pred sebou, žiadne tie dobrodružstvá. Akoby v mojom myslení v tej chvíli nastal nezdravý zvrat a rútilo sa to úplne zlým smerom.
„Dianôčka," išla na mňa ako na debila. „Ty si myslíš, že človek je naprogramovaný byť monogamný...?!"
„No, ja neviem, je na to veľa teórií..." habkala som.
„Ale len jedna je správna."
Mobil jej opäť pípol. Prečítala si správu, očividne od Dušana, a ja som trpezlivo čakala na tú jej prevratnú teóriu.
„Že v žiadnom prípade! Je vedecky dokázané, že nie sme žiadne labute," začala sa smiať.
Nereagovala som, Alena písala odpoveď a tvárila sa nezúčastnene. Teda chcela sa tak tváriť, no na tvári sa jej rozhostil mierne prihlúply úsmev, aký máva človek v stave čerstvej zamilovanosti, keď mu ten druhý píše všetky tie nežnôstky, ktoré za stavu triezvej mysle súdny človek nevymyslí. Také, z ktorých sa podlamujú kolená, lebo je to všetko také nové, čerstvé.
„Sorry, musím si zavolať," vychytila sa zrazu a odbehla do kuchynskej časti, ktorá bola prepojená s obývačkou. Počula som časť tlmeného rozhovoru, Alenino chichúňanie a šepkanie. Nežnôstky pokračovali vo verbálnej podobe a po chvíli sa Alena vrátila s ďalšou fľaškou vína.
„Počuj, Di, príde sem na chvíľu Dušan, neprekáža ti to?"
„Mne?!"
„A komu inému?" obzerala sa okolo seba.
„Myslím, že ja nie som tá, ktorej by si si mala pýtať, či mi to prekáža."
„A koho sa to mám pýtať?"
„Borisa?"
„Prosím ťa, o toho sa nestaraj."
„OK," rezignovala som.
„Hovorím ti, nebuď labuť!" smiala sa a už aj volala Dušanovi, že vzduch je čistý.
Prvýkrát som mala možnosť vidieť Aleninu odvrátenú stránku a zatiaľ som si to neutriedila, aby som vedela, čo to v našom vzťahu znamená. Dušan prišiel a všetko, čo nasledovalo, bolo strašne trápne. Poznali sme sa z tréningov, tak sme sa len pozdravili a snažili sa tváriť, že celá situácia je úplne v poriadku a absolútne OK.
Všetko možné to bolo, len nie OK.
Konverzácia sa točila okolo zdvorilostných spoločných tém ako kone, komu to ako ide, aký postroj potrebuje, a aj Dušan, aj ja sme koktali. Len pre Alenu to bola normálka a pohoda. Sadla si na zem k Dušanovým nohám a on ju po chvíli otáľania začal hladkať po ramenách. Cítila som sa presne ako kedysi na základnej škole, keď som prvýkrát v siedmej triede videla mojich dvoch spolužiakov pobozkať sa.
Vždy som bola nejako pozadu. Všetkému som sa vždy strašne čudovala. Zakaždým som sa všetko dozvedela posledná, kto s kým chodí a kto s kým už aj dokonca spal. Zjavne mi táto črta ostala až do zrelého veku. Do tváre sa mi nahrnula červeň a nevedela som adekvátne reagovať. Tak som sa radšej pre istotu prihlúplo usmievala. To bola moja jediná istota. Bolo to o to hlúpejšie, že som už celkom dobre poznala aj Aleninho muža.
Z toho si však ona zjavne nič nerobila. Podľa toho, ako sa tam Dušan správal a ako sa po dome pohyboval, mi bolo celkom jasné, že tu nebol prvýkrát.
Knihu Mrcha na koni od Zuzany Homérovej a Danice Halákovej si môžete objednať na www.evitastore.sk.

 

Vytlačiť Obľúbené Poslať Facebook Digg it Delicious Vybrali.sme

Komentáre