Vanessa Paradis - „Divinidylle“

Pridané: 30.11.2007 | Autor: ImroSimig | Pridal: chris

Návrat francúzskeho šarmu.

Cover albumuCover albumu

Isté príslovie hovorí o tom, že doma nie je nik prorokom a v prípade úspechu to platí takmer dvojnásobne ....

Z počiatku bola pre úspech príliš mladá, neskôr jej paralelnú filmovú kariéru sprevádzali invektíva rôzneho druhu, vychádzajúce vo väčšine prípadov zo slovnej podstaty najstaršieho remesla a zdalo sa, že synonymom jej úspechu sa na domácej pôde stala závisť. V januári 1988 na festivale Midem v Canne bola počas vystúpenia vypískaná obecenstvom a zranená chcela všetko zanechať. Dnes po vyše dvadsiatich rokoch kariéry nič neľutuje a sníva svoju „božskú idylu" ...

Pôvodne zatracovaný symbol francúzskeho šarmu a nevinnej zmyselnosti - Vanessa Paradis je dnes vyrovnanou zrelou ženou dievčenského vzhľadu, tešiacou sa zo života a najmä svojej rodiny. Cítiť to aj z piatej štúdiovej platne Divinidylle, s ktorou sa vrátila na scénu po takmer siedmich rokoch od poradovej „štvorky" Bliss (2000). Pomerne pestrý celok pôsobí už na prvý pohľad sympaticky a doslova nabáda k zahryznutiu sa.

Životná partnerka Johnyho Deppa a matka dvoch detí ako inteligentná, bystrá žena nehľadá šťastie v peniazoch či sláve, ale u ľudí, ktorí ju obklopujú. Počas necelých dvoch rokov - doby vzniku novinky, Vanessa vsadila na overenú autorskú spoluprácu s Matthieuom Chedidom - Bliss (2000) vystupujúcim nielen v buklete pod iniciálou M. Zrenie pôvodného materiálu z novembra 2005 pretkali Vanessine cesty do Spojených štátov a následné plodné stretnutia poznamenané tvorivými muzikantsko-priateľskými debatami s cieľom uvoľnene uchopiť pocity skladieb. Výrazne tejto filozofii prispel výber nástrojov, aranžmány a zrelý vokálny posun charizmatického, stále krehkého hlasu. Z pätnástich príbehov nakoniec dostalo živú podobu na platni jedenásť, nahraných v parížskom štúdiu Labo M s muzikantskou podporou bubeníka Patrica Rensona, basgitaristu Jérôma Goldeta, klávesistu Albina De La Simone či Oliviera Ludeho.

Pestré, no pomerne vyrovnané pop-rockové dobrodružstvo s prvkami folku, bluesu, swingu, reggae a country opatrne otvára titulná, paradoxne najslabšia skladba „Divinidylle" (prvý singel) ťahajúca atmosférou do 60-tych rokov minulého storočia a ospevujúca vysnívaný ideál lásky. V jednoduchosti je síce sila, ale Vanessa v nej pôsobí trochu strnulo, čím v kontexte celej platne dostáva poslucháča mierne do myšlienkového pomykova. Počnúc druhou spomienkovou skladbou "Ched Baker" (Milý Baker) odhaľuje „Božská idyla" svoju pestrú krásu harmonicko-melodických nápadov v príjemnom akustickom zvuku, okorenenú francúzskou šansónovitosťou a zrelým vokálnym šarmom samotnej Vanessy. Bluesovo podfarbený duet Les Piles (Baterky) s M je humornou výpoveďou o nekontrolovateľnej lenivosti a stereotype, poetikou z textu doslova „chuti na lenivosť" odkazujúcou na skladbu „Passenger" z pera Iggyho Popa. Hravú túžbu a sexy šarm ponúka song „Dés Que J´te Vois" (Ako náhle ťa zbadám), vyrovnávanie sa s prežitými spomienkami si Vanessa berie na mušku v swingovo ladenej „Les Revenants" (Navracajúci sa) s príjemnými gospelovými vokálmi na pozadí a o intimitu klavíra sa opiera v pôsobivej balade „Junior Suite", pojednávajúcej o samote a strate záchytných bodov existencie. Nasledujúca „L´Incendie" (Požiar) patrí medzi svetlé momenty platne, najmä pre neošúchaný melodický motív a aranžmán s osudovo dramatickými vokálmi v chromatickom postupe - skrátka taká dramatická pohoda, ktorú znásobí track Irrésisteblement (Neodolateľne), kde rytmický gitarový základ zaujímavo dopĺňa banjo a ťahá za zábavou na ranč. Vyvrcholením gradácie a albumu je dravo rocková vypalovačka La Bataille (Bitka), ktorá je majstrovským skĺbením rocku, popu, country a prvkov tanečnosti, umocnená sympatickým, vtipným striedaním durovo-molovej melodiky. Po tejto kalokagatii húpavo oslobodí v „La Mélodie" reggae túžba ženy hladiacej pohľadom izbu v ktorej čoskoro očakáva milovaného muža. Bodku za „Božskou idylou" dáva citlivá folková úvaha milujúcej matky o obete a radosti zo svojho syna Jacka Deppa v skladbe „Jackadi". Nádhernou baladou, nahranou naživo na vidieku s dorábaným violončelom v Paríži, Vanessa pokračuje v oslave potomkov, ktorú započala v skladbe „La Ballade De Lily Rose" na platni Bliss (2000)

Metaforicko-poetické texty sú okrem interpretácie ďalším dôkazom toho, že Vanessa umelecky dozrela. Divinidylle je svieža a zároveň kompaktná zbierka pocitov do každého počasia, ktorú sa vďaka nadčasovosti pokojne radím k najhodnotnejším počinom v jej diskografii. Hity ako Joe Le Taxi či Be My Baby sú síce svetlou minulosťou, ale šarmantná koncepčnosť takisto poteší vnímavého, nielen frankofónneho poslucháča.

Jedinou otvorenou výčitkou je minutáž, ktorej necelých tridsaťpäť minút je veľkým otáznikom v prípade takmer sedemročného intervalu čakania. Napriek tomu je to sympatický vstup Vanessy Paradis do ďalšej „dvadsaťročnice", pri ktorom nejedia len oči!

 

Universal, 29.10. 2007 Čas: 34:44

Vytlačiť Obľúbené Poslať Facebook Digg it Delicious Vybrali.sme

Súvisiace články

Komentáre