Lano,
lezky, sedák, skoby a neviemčo až sa mi z toho zakrútila hlava. No, ale
rozhodne som si vyskúšala niečo nové. Vertigo. 13 metrová stena, rôzne
obtiažnosti. Samozrejme, že ja som zvládla len tú najjednoduchšiu trasu
s obtiažnosťou 3+. Trasa s krásnou štvorkou už zdolala mňa. Hoci
prvýkrát, ale ruky mám, nohy mám, jedinú malú odreninu na ruke. Aj k
tej som prišla, keď som JA mala niekoho istiť a on skúšobne padol a
váhový nepomer spôsobil, že som vyletela hore ako raketa. No rozhodne
jeden z tých vtipných zážitkov, ktoré vás donútia ísť to skúsiť znova.
Ešte teraz, keď sem píšem, cítim ako sa mi trasú ruky. Hoci som
zvládla len ľahkú trasu, ale zvládla som ju štyrikrát. Vždy tak v troch
štvrtinách už som si myslela, že ďalej už nemôžem, no prišiel taký
imaginárny kopanec a už som sa donútila vyliezť úplne hore. Ten pohľad,
keď dole sú všetci takí maličkí... Ale zároveň tá istota, že sa mi nič
nestane, keď ma dole niekto istí. A keď som pri tom, naučila som sa, že
všetko treba signalizovať, najprv ten čo istí povie "istím" aby ten čo
lezie vedel, že už môže liezť. Potom ten druhý povie, že "leziem" a už
sa pustí do svojho malého či veľkého dobrodružstva. No a ešte veľmi
dôležité je kričať "padám" z pochopiteľných dôvodov :)
Tak teda hor sa do dobrodružstva... istím...
(november 07)
