Nová dánovka Venuša zo zátoky

Pridané: 18.12.2018 | Autor: Milan_Buno | Pridal: Medo

Je tu v poradí 27.dánovka a bude to veľká jazda. Tešte sa. Venuša zo zátoky. Pohodovú prázdninovú atmosféru leta v roku 2009 naruší hrôzostrašný nález dievčenského tela bez hlavy a rúk. Torzo pláva v ramene rieky neďaleko lodenice, mladí športovci zažijú na tréningu ozajstný šok.

 

Venuša zo zátokyVenuša zo zátoky

O dva dni sa na opačnom konci mesta v zátoke rieky nájde odseknutá hlava. Prípad sa začne nepríjemne a hlavne nepredvídateľne zamotávať. Extrémne horúce leto komplikuje vyšetrovanie nielen milovníkom snehu a dažďa, akým je detektív Richard Krauz, ale aj odolnejším kolegom.
A neboli by to vraždári, aby sa niečo nezamotalo. Majú hlavu, majú telo, ale jedno k druhému nepasuje. Jedine, že by sa doktor Lengyel mýlil a to sa nestáva!
Čiže obete sú dve a či spolu súvisia a v Našom Meste začal vyčíňať sadistický maniak, na to už Krauz a jeho banda musia prísť.

 

Silný moment je aj spomínaná zmena medzi vraždármi. Prvý raz od založenia samostatného oddelenia špecializujúceho sa na najzávažnejšie trestné činy zažijeme tragédiu priamo v radoch detektívov. Dán vás prekvapí hneď na prvých stranách...potom si možno vydýchnete a keď sa budete cítiť v pohode, príde ten úder. Prekvapujúci, smutný a nečakaný...
Od tohto pamätného leta v roku 2009 vraždárska partia už nikdy nebude kompletná, ale úľavy im žiadny nadriadený funkcionár nepovolí.
Realita býva občas krutá - so stratami sa ráta na každom vojnovom poli, no boj treba doviesť do úspešného konca, nech sa osud vzpína, ako chce.

 

Dominik Dán novinkou Venuša zo zátoky opäť ukazuje, prečo ho prezývajú kráľ slovenskej detektívky. Vynikajúca zápletka, viacero prepletených mikropríbehov, napätie aj humor.
Niekde v polovici príbehu máte pocit, že všetko do seba zapadlo a vy viete, čo kto a prečo...ale omyl J nebol by to Dán, keby sa s vami trošku nepohral, aby ste si jeho novú knihu naozaj nevychutnali.

 

Začítajte sa do novinky Venuša zo zátoky:

AUGUST 2009

V kancelárii číslo stoštyridsaťjeden v oddelení vrážd vládla smútočná atmosféra. Dnes ráno prevládla aj nad radosťou  detektívov z krásneho slnečného letného pondelka, aj chabé pokusy Chosého a Krauza o vecné špičkovanie. Dusivá ťažoba z úmrtia v úzkom kolektíve doľahla na každého. Tragédia si vyžiadala jednu obeť a napokon aj Chosé s Krauzom pochopili, že dnes ráno na ich detinský humor nie je nikto zvedavý - radšej zmĺkli. Pripojili sa k smútiacemu zhromaždeniu, pietne sklonili hlavy, vystrúhali kyslé ksichty deformované hlbokou vráskou uprostred cela.
Ešte chvíľu a Chosému by sa po lícach skotúľali nefalšované pietne slzy. Je to tragédia, keď zomrie dlhoročný člen partie, priateľ, ktorý má v kancelárii trvalé, neodškriepiteľné miesto.
Najviac smútil Kuky - zomrela mu andulka.
„Chúďatko moje milené," zastonal, sotva vošiel, a letmým pohľadom skontroloval, ci sa cez víkend niečo nezmenilo.
Nič sa nezmenilo, nábytok aj koberec ostali na svojom mieste, aj Burger sedel na svojom mieste, čítal noviny zahalený v oblaku tabakového dymu, aj Hanzel si rozoberal pištoľ na svojom mieste, aj tlstý Váňa raňajkoval na svojom mieste - tak si aj on sadol na svoje miesto.
Sotva odložil aktovku pod stôl, premkol ho nepríjemný pocit, že niečo predsa len nie je na svojom mieste. Niečo...
Ale čo? Ešte raz sa podozrievavo rozhliadol po kancelárii. Krauz a Chosé chýbali, ale do ranného nástupu do zamestnania mali skoro polhodinku, takže toto nie, nesedí niečo iné, niečo... Ale čo?!
Vtom ho trklo: Robin! Robin ho nevítal ako vždy, neškriekal, neziapal, nelozil po klietke, nefŕkal, nenaparoval sa! Nerobil nič! Robin!
Kuky sa otočil, v neblahej predtuche fľochol na klietku na parapete - a zdúpnel!
„Chúďatko moje milené," zastonal.
Robin ležal v prosových šupkách, krídla naširoko roztiahnuté, hlavička nabok, kŕčovito zovreté nožičky vystieral k nebu.
„Čo je?" Burger odložil noviny.
Hanzel prestal čistiť, Váňa zadržal kus tlačenky na mastnom chlebe desať centimetrov od úst. Výraz Kukyho tváre ich vydesil.
„Robin!" vydýchol Kuky, roztraseným prstom ukázal na klietku.
Všetci sa nadvihli na stoličkách, aby lepšie videli.
„Kriste!" prvý pochopil Burger. „Vôbec som si neuvedomil... Nepostrehol som..." jachtal.
Ako vždy prišiel do kancelárie prvý, no ako vždy rutinovane vykonal stereotypné povinné úkony - odložil si aktovku, otvoril okno, zapálil si cigaretu, pohodlne sa zahniezdil na stoličke, zahĺbil sa do rannej tlače.
„Fakt som si nevšimol," ospravedlňoval sa, akoby jeho včasné zistenie mohlo zvrátiť katastrofálny stav v klietke.
„Ani ja," priznal sa Hanzel. „Inokedy mi tie jeho škrekoty išli na nervy hneď zrána, no dnes som si ani neuvedomil..." nedokončil, iba bezmocne pokrčil plecami.
Váňa nepovedal nič, odložil chlieb, vstal, poutieral si prsty do nohavíc, opatrne sa prikradol ku klietke, akoby dúfal, že Robin iba spí a neradno ho prebudiť šokom. Nahol sa bližšie, odborným okom zhodnotil situáciu, zhlboka si vzdychol.
„Prijmi moju úprimnú sústrasť, kamarát," zašepkal, natiahol ruku.
Kuky sa mu skúmavo zahľadel do očí, skúmavo a tak trochu podozrievavo. Netušil, ci to myslí vážne, ci mu je naozaj ľúto, alebo v momente, keď prijme ruku, sa rozrehoce a, plieskajúc sa po stehnách, vráti sa k nedojedeným raňajkám.
No Váňa bol ozajstný kamarát, v jeho úprimnom pohľade nepostrehol ani náznak zrady, žiadny úhybný manéver.
Nemohol urobiť kamarátovi taký podraz, veď boli parťáci - a parťákovi sa niečo také nerobí.
Kuky prijal ruku, Váňa tuho stisol, potiahol, privinul si kolegu na hruď, objal ho, pohojdal, pomojkal.
Rozleteli sa dvere.
„... a ten debil jej vlepil také zaucho, že..."
Chosé nedopovedal, zarazene zastal. Rozbehnutý Krauz mu vletel na chrbát.
„Čo je, čo robíš? Čo nejdeš..." ani Krauz nedopovedal.
Neveriaco civeli na dojemnú scénu odohrávajúcu sa pri okne.
„Vidíš, Riško," prvý sa zo šoku prebral Chosé, „aké je to pekné, keď sa dvaja majú radi. Prečo sa aj my každé ráno takto vrúcne nevystískame? Niekedy by mi tak dobre padlo..."
„Držte huby," zahriakol ich Hanzel.
„Niečo sa stalo?" zašepkal Krauz. Pre istotu šepkal, veď netušil, čo sa pri okne odohráva.
„Tragédia..."
Krauz vyvalil oči, Chosé si pricapil dlaň na ústa. Objímal  Váňa Kukyho, nie naopak, takže tragédia sa stala Kukymu.
Obom zišla na um tá istá myšlienka: Kukyho brat! Kukymu zomrel brat, dvojča, najlepší psychiater, akého poznali! Tragédia! Brat, kamarát! Toto Kuky len tak ľahko nerozchodí!
„Peter...?" skúsil šeptom Krauz, bradou hodil smerom ku Kukymu, aby bolo jasné, akého Petra má na mysli.
„Doktor? Nie,  Kukymu  skapala  andulka,"  vysvetlil Hanzel a pustil sa do čistenia.
„Andulka!" hlesol Chosé, zvaliac sa do kresla v rohu.
„Vy debili, normálne ste ma dostali! Chvíľu som vám veril, že chudák Peter... Ale andulka! Hovadská tragédia!"
„Ukážte!" Krauz odstrčil mileneckú dvojicu, aby lepšie videl. „Fakt skapala," sucho konštatoval, keď sa presvedčil na vlastné oči.
Vrátil sa k stolu, sadol si, vybaľoval si veci, pripravoval sa na ranný nástup, akoby mŕtve andulky stretával denne na každom kroku.
„Neskapala, zomrel!" ohradil sa Kuky. „Skapínajú iba  obyčajné anonymné zvieratá, toto bol Robin! Neskapala andulka, zomrel Robin! Vy dvaja ignoranti..."

Milan Buno, literárny publicista

 

Vytlačiť Obľúbené Poslať Facebook Digg it Delicious Vybrali.sme

Komentáre