Skutočný príbeh Šaty robia človeka (+ VIDEO)

Pridané: 18.05.2019 | Autor: Milan_Buno | Pridal: Medo

Toto je nádherný, dojímavý a hlboko ľudský príbeh Šaty robia človeka. O mužovi, ktorý pochádzal z Československa, dokázal prežiť zverstvá nacizmu a napokon uspel...

 

Šaty robia človekaŠaty robia človeka

Martina Greenfielda nazvali najvýznamnejším žijúcim krajčírom v Amerike a najzaujímavejším človekom na svete. Prežil holokaust a vyrozprával svoj úžasný životný príbeh. Ako pätnásťročného ho spolu s rodinou odviedli z domova v Československu a previezli do nacistického koncentračného tábora Auschwitz. Zoči-voči sa tu stretol s anjelom smrti doktorom Josefom Mengelem. Navždy ho odlúčili od rodičov, sestier a bračeka.

 

Greenfield si spomína na zúfalstvo a strach, ktoré prežíval ako osamotený tínedžer v tábore smrti. Rozpráva, ako košeľa istého esesáka prudko zmenila ďalší priebeh jeho života. Naučil sa šiť, a keď začal košeľu nosiť pod väzenskou uniformou, pochopil, že odev má veľkú moc a človeku dokonca môže zachrániť život.

 

V deň, keď som si košeľu obliekol prvý raz, som pochopil, že oblečenie znamená moc. Šaty iba nerobia človeka, ale môžu ho aj zachrániť. Celkom isto zachránili mňa. Pravdaže, prvá lekcia krajčírstva v koncentračnom tábore sa sotva dala označiť za ideálne učňovstvo. Začal sa ňou však zvyšok môjho života. Hoci to znie čudne, roztrhnutá nacistická košeľa pomohla jednému Židovi vybudovať najslávnejšiu a najúspešnejšiu americkú spoločnosť na výrobu zákazkových oblekov. Boh má úžasný zmysel pre humor.

 

Šaty robia človeka sú jedinečné pamäti, ktoré dodávajú nádej a obnovujú vieru v nezlomnosť človeka. Sú napísané s úprimnosťou odhaľujúcou dušu a niekedy aj so sarkastickým zmyslom pre humor. Je to príbeh muža, ktorý zažil nepredstaviteľné hrôzy, no neprestal snívať sen o úspechu.

 

Pozrite si VIDEO, čo o knihe hovorí spisovateľka Veronika Homolová Tóthová, autorka bestsellera Mengeleho dievča:

 

 

 

Martin Greenfield sa narodil roku 1928 v obci Pavlovo v Československu. Ako jediný člen rodiny prežil holokaust a v roku 1947 sa dostal do Spojených štátov. Najskôr bol pomocníkom v istej newyorskej odevnej továrni, potom založil prosperujúcu spoločnosť na zákazkovú výrobu oblekov a vybudoval módne impérium.

 

Spolu so synmi dnes riadi firmu Martin Greenfield Clothiers v Brooklyne v New Yorku, preslávenú výrobou ručne šitých pánskych odevov pre najsilnejších a najvplyvnejších mužov na svete.

 

Obliekal slávne a mocné osobnosti Washingtonu a Hollywoodu vrátane prezidentov Dwighta D. Eisenhowera, Billa Clintona a Baracka Obamu, celebrít ako Paul Newman, Leonardo DiCaprio a Jimmy Fallon či hviezd filmov Martina Scorseseho.

 

Tento skutočný príbeh prináša nový Knižný kompas.
www.KniznyKompas.sk
Vaša cesta ku knihám.

 

Začítajte sa do novinky Šaty robia človeka:

 

STRETNUTIE S MENGELEM

Vraví sa, že človek si najskôr všimne čiesi topánky.

Tie jeho ešte vždy v duchu vidím. Kožené čižmy, tmavé ako noc, lesklé ako zrkadlá. Nikdy predtým som také nevidel. V československom mestečku Pavlovo, kde som vyrastal, všetci vlastnili statok, a preto nosievali čižmy. Nie však ligotavé, nie takéto.

Z hornej časti čižiem mu trčali zvlnené nohavice bez pukov. Vyžehlenú košeľu mal zastrčenú za opaskom. Po saku, šitom na mieru a s veľkým množstvom lesklých gombíkov, sa môj pohľad dvíhal k jeho tmavým, dozadu uhladeným vlasom. Tvár mal elegantnú a pokojnú, v jednom oku zvieral blyšťavý monokel.

Vtedy som ešte nevedel, že tohto muža prezývajú anjel smrti. Netušil som, že Dr. Josef Mengele je nacistický lekár, ktorý vykonáva amputácie bez anestézie, vyberá a zhromažďuje modré očné gule, hádže živé bábätká do praskajúceho ohňa a dáva dvojčatám cukríky, aby ich vzápätí strelil do krku a ich telá použil na lekárske pokusy.

Nepočul som o ničom podobnom. Ako by som aj mohol? Bol som iba pätnásťročný chlapec. Stál som v rade v Auschwitzi a bolo mi jasné len to, že môj otec Joseph Grünfeld, matka Tzyvia, sestry Simcha a Rivka, päťročný braček Sruel Baer a ja, Maximilian, sme sa ocitli v šlamastike a ďaleko od domova.

 

*

 

Rozpoviem vám, ako sme sa dostali do Auschwitzu. V apríli roku 1944 na druhý deň pesachu Nemci a Maďari obklopili domy Židov v našom mestečku a dali nám hodinu, aby sme si zbalili všetko, čo dokážeme odniesť. Potom nás hnali takmer desať kilometrov, natlačili do dobytčích vagónov a vlakom previezli do Mukačeva (vtedy ležalo v Maďarsku, dnes tvorí súčasť juhozápadnej Ukrajiny). Všetko sa udialo nesmierne rýchlo.

Vlak fukotal a po devätnástich kilometroch sme dorazili do Mukačeva. Najhoršie boli predstavy, nie vedomosti. Niekedy sa v duchu prenesiem naspäť do Mukačeva a uvažujem, aké myšlienky a pocity museli víriť v hlavách mojich rodičov. Vedeli, aký osud nás čaká? Pripravili si plán pre prípad, že našu rodinu rozdelia? Tvárili sa pred Simchou, Rivkou, Sruelom Baerom a predo mnou, že sa nič nedeje? Alebo si mysleli, že náš pobyt v gete bude dočasný a po vojne sa vrátime domov?

Toľko otázok, ktoré si kladiem doteraz. Toľko vecí, ktoré nemôžem vedieť.

Po príchode do Mukačeva nás Nemci nahnali do veľkej budovy, kde sídlila továreň na tehly. V okolí postavili drevené baraky. Naša rodina mala šťastie, že sa dostala dnu, pretože keď sa baraky zaplnili, ďalšie židovské rodiny museli zostať v stanoch.

Hoci sme v gete strávili iba mesiac, ustavične som rozmýšľal nad naším nádherným Pavlovom. Šťastnejšie mestečko ste hádam ešte nevideli. Žili sme v rozľahlých Karpatoch, iba niekoľko kilometrov od maďarských hraníc. Grünfeldovci boli známi a vážení. Starý otec Abraham postavil jedinú synagógu v našom mestečku. Asi päťdesiat židovských rodín, ktoré tam uctievali Pána, tvorilo jednu veľkú rodinu. Všetci sme sa schádzali počas šábesu (v sobotu). Každý priniesol čerstvú zeleninu z vlastnej záhrady, domáce chleby, slivovicu a výberové vína. Predstavovali sme súdržné mestečko. Bol to nádherný život.

 

Vytlačiť Obľúbené Poslať Facebook Digg it Delicious Vybrali.sme

Komentáre