Klasika Na západe nič nové v novom vydaní

Pridané: 06.02.2020 | Autor: Milan_Buno | Pridal: Medo

Príbeh o bežnom človeku, ktorý musí riskovať vo vojne vlastný život, hoci ani nevie, prečo bojuje, zabíja a aký je skutočný dôvod. Je to aj príbeh o sile priateľstva a súdržnosti, ktorý sa vás dotkne na najcitlivejších miestach. 

 

Na západe nič novéNa západe nič nové

Vojnový román Na západe nič nové preslávil Remarqua takpovediac za noc. V priebehu osemnástich mesiacov bol preložený do 25 jazykov a vyšiel v celkovom náklade 3,5 milióna výtlačkov. Teraz ho vydavateľstvo Slovenský spisovateľ prináša v novom vydaní.

 

Paul Bäumer pochádzal z chudobnej nemeckej rodiny. Bol to citlivý, priateľský mladík, ktorý narukoval a šiel do vojny, pretože veril, že ide brániť svoju vlasť. Postupne však odhaľuje pravdu, stráca ideály a zisťuje, ako sa z vojakov stávajú krvilačné beštie a stroje na zabíjanie. Vojnový front zdá sa zmení každého...


Vo chvíľach relatívneho vojnového pokoja uvažuje s kamarátmi, pre koho je vlastne táto vojna prospešná. Prečo musia zabíjať, hoci oni sami nepociťujú k nepriateľovi nenávisť. A čo bude po vojne - nepoznačia ich kruté a desivé boje natoľko, že ich to zmení navždy?

 

Na západe nič nové je písaná reportážnym štýlom, ktorý čitateľa o to viac vtiahne a detailne odhalí hrôzy svetovej vojny. Je to portrét generácie, ktorá unikla granátom vojny, no napriek tomu zostala úplne zničená. Remarque nešetrí čitateľa a vedie ho na front, do predných línií, aby zažil celé to barbarstvo. Zarážajúce a kruté opisy vás prinútia zastaviť sa a uvažovať, čo sme to za ľudí. Prečo neustále voláme po vojne a vyhrážame sa ozbrojenými konfliktmi.

 

Erich Maria Remarque (vlastným menom Erich Paul Remark) sa narodil v roku 1898 v Osnabrücku ako syn kníhkupca. Z učiteľského seminára musel odísť na vojnu, po jej skončení bol obchodníkom a novinárom a od roku 1929 žil v zahraničí. V roku 1931 sa usadil vo švajčiarskom meste Ascona, po nútenom odchode z krajiny o dva roky neskôr sa presťahoval do New Yorku, kde získal americké občianstvo. Zomrel v roku 1970 v Locarne. K jeho ďalším slávnym dielam patria romány Traja kamaráti a Nebo nepozná obľúbencov.

 

Začítajte sa do knihy Na západe nič nové:

Ležíme deväť kilometrov za frontom. Včera nás vystriedali. Žalúdky máme teraz plné bielej fazule s hovädzinou, sme sýti a spokojní. Dokonca aj na večeru mohol každý vyfasovať plnú šálku. A to sme dostali i dupľované dávky salámy a chleba - to sa nám hodí.
Niečo podobné sa už dávno nestalo: kuchynský bugriš s červenou rajčiakovou hlavou jedlo priam núka. Na každého, čo ide okolo, máva naberačkou a poriadne mu naloží. Je zúfalý, pretože nevie, ako vyprázdniť gulášový kanón. Tjaden a Müller zohnali zopár lavórov a dali si ich vrchovato naložiť, do rezervy. Tjaden to robí z pažravosti, Müller z opatrnosti. Kam to Tjaden dáva, je pre všetkých hádankou. Je a zostane chudý ako trieska.
Najdôležitejšie však je, že boli aj dupľované dávky fajčiva. Pre každého desať cigár, dvadsať cigariet a dva kusy žuvacieho tabaku, to je veľmi slušné. Vymenil som s Katczinským svoj žuvací tabak za cigarety, a tak mám štyridsať cigariet. S tým sa už dá nejaký ten deň vydržať.
Pritom nám celá nádielka vlastne nepatrí. Takí štedrí Prušiaci veru nie sú. Ďakujeme za ňu iba omylu. Pred štrnástimi dňami sme museli ísť dopredu, na výmenu. Na našom úseku bol pomerný pokoj a ubytovateľ preto vyfasoval na deň nášho návratu normálnu dávku potravín a dal pripraviť stravu pre kompániu v počte stopäťdesiat mužov. Vtom, posledný deň, začalo nečakane v jednom kuse biť do našich pozícií anglické delostrelectvo z ťažkých kalibrov, takže sme mali veľké straty a vrátili sme sa iba osemdesiati.
Dorazili sme v noci a hneď sme sa šmarili na postele, aby sme sa najprv zase poriadne vyspali. Katczinsky má totiž pravdu: s vojnou by to nebolo všetko také zlé, len keby sa dalo viac spať. Vpredu z toho nikdy nič nie je a štrnásť dní je zakaždým dlhý čas.
Už bolo poludnie, keď prví z našich začali vyliezať z barakov. O pol hodiny schmatol každý svoju šálku a zhŕkli sme sa pred gulášovou húfnicou, z ktorej sa šírili dráždivé vône. Na čele ako vždy hladoši: malý Albert Kropp, ktorému to z nás najlepšie myslí, a preto je iba slobodníkom; Müller, ktorý stále vláči so sebou učebnice, sníva o vojnovej maturite a v bubnovej paľbe sa bifľuje fyzikálne poučky; Leer s dlhou bradou, čo stále sníva o dievčatách z dôstojníckych bordelov a dušuje sa, že podľa armádneho rozkazu musia povinne nosiť hodvábne košele a ak príde hosť od hajtmana vyššie, musia sa najprv vykúpať; a štvrtý ja, Paul Bäumer. Všetci štyria devätnásťroční, všetci štyria, čo z jednej triedy odišli do vojny.
Tesne za nami naši priatelia, Tjaden, chudý zámočník v našich rokoch, najväčší žráč v kompánii. K jedlu si sadá štíhly a vstáva tučný ako tehotná ploštica; Haie  Westhus, tiež devätnásťročný, kopáč rašeliny, ktorý môže pohodlne vziať do ruky komisár a spýtať sa: Uhádnite, čo držím v hrsti? Detering, sedliak, čo myslí iba na svoje hospodárstvo a ženu, a napokon Stanislaus Katczinsky, hlava našej skupiny, húževnatý, prefíkaný, ľstivý štyridsiatnik s nehybnou tvárou, modrooký, s ovisnutými plecami a úžasným nosom, čo vždy zaňuchá, keď sa má niečo zomlieť, kde možno prísť k dobrému jedlu alebo kde sa dá poriadne uliať.
Naša skupina stála na čele frontu pred gulášovým kanónom. Začali sme byť netrpezliví, pretože nič netušiaci kuchynský bugriš ešte vždy stál a čakal. Katczinsky naňho napokon zakričal: „Tak už teda otvor tú bujónovú pivnicu, Heinrich!"
Ten však ospalo potriasol hlavou: „Najprv tu musia byť všetci." Desiatnik si ešte nič nevšimol. „To by sa vám tak hodilo! Kde sú ostatní?"
„Tých dnes nebudeš kŕmiť! Poľný lazaret a masový hrob."
Kuchynský bugriš zostal ako zarezaný. Bol otrasený.
„A ja som navaril pre stopäťdesiat mužov."
Kropp ho štuchol do rebier. „Tak sa konečne raz dosýta najeme. Poďme, začni!"
Tjadenovi odrazu svitlo. Jeho špicatá myšacia tvár sa rozžiarila, oči sa mu ľstivo zmenšili, lícami mu myklo a podal sa viac dopredu: „Človeče, to si teda vyfasoval aj chlieb pre stopäťdesiat mužov?"
Duchom neprítomný desiatnik zmäteno prikyvoval. Tjaden ho chytil za kabát. „A salámu tiež?" Rajčiaková hlava opäť prikývla.
Tjadenovi sa zachvela sánka. „Aj tabak?"
„Áno, všetko."
Tjaden sa s rozžiarenou tvárou poobzeral. „Doparoma, tomu sa hovorí mať z pekla šťastie! Tak je to potom všetko naše! To každý teda dostane - počkajte - vskutku, presne dupľovanú dávku!"
Vtom sa ale rajčiak prebral a rázne dodal: „To nepôjde."
Teraz sme sa však osmelili aj my a pristúpili sme bližšie.

Vytlačiť Obľúbené Poslať Facebook Digg it Delicious Vybrali.sme

Komentáre